Dunaj, tichá voda bratislavského Lida


ANNA KIDOVÁ


Nepoznám človeka, ktorý by pochyboval o majestátnosti Dunajského koryta. O jeho elegancii, ba dokonca akejsi grácii, s akou jeho voda plynie a vytrvalo obmýva svoje rozmanité brehy. Táto fascinujúca európska riečna tepna pramení v Čiernom lese, preteká desiatimi krajinami, a po takmer tritisíc kilometroch ústí do Čierneho mora. Cez naše územie preteká svojou hornou časťou stredného toku, od ústia Moravy po ústie Ipľa. Na prechode z Viedenskej kotliny do Podunajskej nížiny tečie Dunaj pri značnom sklone v koncentrovanom riečisku. Na územie Bratislavy veľkolepo vstupuje Devínskou bránou Malých Karpát, kde si zachováva pomerne veľký sklon a bez menšej námahy tečie na vlastnom rozsiahlom náplavovom kuželi tvorenom kvartérnymi sedimentami. Tie sú tvorené štrkopieskami s mocnosťou v oblasti Bratislavy 12-20 m. Od Devína má Dunaj rovnaký charakter, ale pri obci Palkovičovo náhle mení sklon. Neviditeľná práca, ktorú neprestajne jeho voda vykonáva, zrazu spod jeho hladiny vychádza na svetlo sveta. 

Energia vody so sklonom klesá a splaveniny, ktoré so sebou nesie až z rakúskeho Donau-Auen vytvárajú svojim usadzovaním na dne koryta plavebnú prekážku. Zabezpečenie nepretržitej prevádzky plavebnej dráhy na Dunaji si v minulom storočí vyžiadalo významný zásah človeka do fungovania prirodzených procesov Dunajského veľtoku. Potrebu plavebnej dráhy predchádzali už len značné národnohospodárske škody spôsobené rozsiahlymi záplavami. Hoci sa protipovodňová ochrana na Dunaji spomína už v období kráľa Bela IV. (1267), počiatky komplexnejšej snahy zabrániť nekontrolovanému vylievaniu Dunaja zo svojho koryta sa datujú až v 18. storočí. Krajinu medzi Bratislavou a Gabčíkovom sužovali v tom čase ničivé povodne. Na realizácii protipovodňových prác sa podieľal aj Samuel Mikovíni, ktorý vypracoval inžinierske návrhy opráv hrádzí najmä na inundačnom území Žitného ostrova (1726). Ramenná sústava Dunaja v tom čase predstavovala dynamickú entitu najmä za vyšších prietokov. Mapa Bratislavskej župy znázorňuje koryto Dunaja pri Bratislave laterálne rozvetvené s tzv. anostomóznym (viackorytovým) typom pôdorysnej vzorky (Obr. 1).

Do roku 1830 Žitný ostrov chránili iba jednoduché hrádze. Na celom jeho území bol postavený protipovodňový systém, no proti povodniam v 50.-70. rokoch 19. storočia nebol účinný a spôsobili obrovské škody. Pôvodný viac-menej jednotný vodný tok meandrujúci v najmenej šiestich veľkých meandroch (Obr. 2) sa zmenil na široké a nestabilné riečisko s mnohými náplavami. Dunajský veľtok na našom území do súčasnosti lemujú ochranné zemné hrádze, pripomínajúce memento nedostatočnej protipovodňovej ochrany počas katastrofálnych povodní v rokoch 1954 a 1965 (pretrhnutie hrádze pri Patinciach, Klúčovci a Kolárove, Obr. 3).

Po týchto pomerne neúspešných pokusoch dostať dunajskú vodu pod kontrolu sa pristúpilo k riešeniu otázky záplav na úrovni našej a maďarskej vlády. Zmluva o výstavbe vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros (1977) komplexne vyriešila protipovodňovú ochranu priľahlého územia, efektívne využitie energetického potenciálu a poskytovanie plavebnej dráhy pre lodnú prepravu. Divoký Dunaj sa konečne podarilo skrotiť! Za akú cenu pôvodných ekosytémov a diverzity krajiny? Hoci je ľahké pochopiť komplikovanú situáciu obcí sužovaných povodňami, je len veľmi ťažké predstaviť si stratu pôvodného rázu krajiny alebo sa ju nebodaj pokúsiť vyčísliť. Po odrezaní Dunajskej ramennej sústavy od hlavného koryta v 50. rokoch až do konca 80. rokov minulého storočia sa napĺňali ramená každoročne povrchovou vodou už len pri prietokoch väčších ako 4000 m3.s-1, t.j. 2 - 3 týždne v roku. Na základe maďarsko-slovenskej dohody sa v ostatných rokoch prepúšťajú do starého koryta vo vegetačnom období prietoky 400 - 600 m3.s-1. Na príklade starej ramennej sústavy je potrebné si uvedomiť, že tieto prietoky už ani zďaleka nepripomínajú ich pôvodnú živelnosť a excelentnú schopnosť vody nájsť cestu najmenšieho odporu. Pri simulovaných záplavách dochádza iba k lokálnemu vybreženiu vody a stagnujúca alebo len veľmi pomaly tečúca voda na zaplavenom území neeroduje, netransportuje a následne neukladá materiál ako splaveniny, plaveniny, odumretú organickú hmotu v podobe detritu a debrisu. Tieto prírodné procesy nie sú v rovnováhe. Územie, ktoré sa pôvodne vyznačovalo dynamickými zmenami reliéfu, sa tak stalo relatívne nemenným. 

Hoci sa vyriešila otázka dopadu veľkých povodní na život ľudí, ktorí obývali okolitú krajinu, prírodná zložka krajiny sa musela úplne prispôsobiť novým podmienkam a biotopy mnohých spoločenstiev museli zmeniť svoju životnú stratégiu alebo zaniknúť. Symbióza pôvodných druhov so systémom povodňových pulzov nebola viac možná. Pravidelné záplavy teda prirodzene podporujú dynamiku biotických zložiek lužného ekosystému. Ich rozmanitosť je závislá v prvom rade od rozmanitosti abiotických podmienok. Dynamika je jedným z atribútov lužného ekosystému. Funkcia prirodzených záplav spočíva najmä v prepojení koryta rieky so svojim bezprostredným okolím, vybrežením sa na nivu. Práve takéto prirodzene distribuované prietoky výrazne ovplyvňujú vnútrokorytové procesy súvisiace s eróziou, transportom alebo akumuláciou sedimentov, pretváranie pôdorysnej vzorky ako aj ekostabilizačnú funkciu. V tomto kontexte je možné pozorovať lužné lesy lemujúce Bratislavské dunajské brehy. Už celé stáročia sú prispôsobené na túto dobre fungujúcu spoluprácu. Lužný les, ktorý rastie v okolí Lida, nie je výnimkou (Obr. 4). Nie je to len jeho retenčná kapacita a schopnosť spracovávať záplavu a spomaľovať odtok. Takéto areály lužných lesov majú význam aj z hľadiska energetických tokov, výmeny živín a zachovania pôvodných spoločenstiev biotopov. Tieto vzťahy fungujú obojsmerne. Organická hmota, ktorá sa dostáva do vody, podporuje správne fungovanie vodných ekosystémov a naopak. Periodicita záplav udržuje spoločenstvá na nive v produktívnom stave.
Zamýšľaný developerský projekt by pravdepodobne znemožnil prirodzenú interakciu lužného lesa s korytom Dunaja, ako si to ešte pamätáme z roku 2013 (Obr. 5).

Súčasné problémy Bratislavskej „župy“ už ale nesúvisia s nájdením vhodného spôsobu ochrany zdravia alebo majetku ľudí pred povodňovými prietokmi. Pozornosť sa skôr obracia na hodnoty prírodných „ostrovov“, ktoré sa v blízkosti Bratislavy napriek masívnym reguláciám stále zachovali. V popredí vystupujú hodnoty vedeckého poznania prírodného prostredia a záujem vyspelej spoločnosti o sledovanie ďalšieho vývoja Lida ako prírodného laboratória. Chápanie ekologického významu pôvodného lužného lesa a jeho bezprostredné prepojenie s európsky významnou riekou bez pochyby prináša do diskusie o jeho budúcnosti nový rozmer.  

Obr. 1: Mapa malej mierky Samuela Mikovínyho, anastomózne koryto Dunaja pri Bratislave z roku 1742.

Obr. 2: Priebeh koryta Dunaja od Devínskej brány po maďarskú hranicu na mape Bratislavskej župy z 18. storočia.




Obr. 3: Dunajská povodeň v roku 1965, obec Kolárovo.

Obr. 4: Premeny bratislavského okolia Lida za posledné dve storočia. (Zdroj: www.staremapy.sk)



Obr. 5: Pohľad na zaplavené Lido pri moste Apollo počas povodne v roku 2013. Photo: Ľuboš Pilc, Pravda. (Zdroj: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/282765-snimky-z-vrtulnika-ako-sa-rozlial-dunaj-pri-bratislave/)