Skupenstvo

DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ


1. pôdorys ̶b̶a̶z̶é̶n̶a̶ ̶




Náš príchod nebol vopred oznámený. Ohlasovanie návštev vyvoláva nepokoj – predtuchu, že nič nevyjde a očakávanie bude zmarené. Najlepšie je náhle sa objaviť a bez ohlásenia taktiež zmiznúť. Na tom nie je nič výnimočné z hľadiska plynutia času, rituálov reprodukcie, prenikania vírusov do organizmov. Vrútiť sa bez pozvania.

Približujeme sa preto nebadane, povrchy a predmety vyhmatávame len topánkami. Drobné črepy v žľaboch pod mostom sú na dotyk podrážky celkom práškové – pravdepodobne priemyselne, rukou alebo klepetom stavebného rýpadla, premenené na drvinu.

Na betónovej šikmine obdivuhodne splývajú sutiny skla s krehkou vrstvou topoľovej vaty. Sklo a semienka dohromady tvoria sediment rôznorodej životnosti a ty máš nutkanie pretriediť ich, oddeliť a vrátiť do nedeliteľného stavu, ako keby si tu bola práve kvôli tomu. Vždy sa chceš len v niečom paprať a oddeľovať to, nikdy netúžiš po tvorbe prostredia, ktorého zložky sa nedajú spätne vystopovať. Húštiny pre teba sálajú nebezpečím. Hocikedy sa v nich môže skrývať dravý riečny vták, alebo dačo horšie. Kdesi na brehu, v tráve pod stromami, si zazrela roztrhanú rybu.

Aké ryby tu vôbec žijú? Niekdajšie migračné trasy zanikli, vyzy a jesetery sa tadiaľto nepremávajú. Nedisponuješ žiadnou hodnovernou informáciou a myslíš len na dravce. Hoci chumáče z topoľov čoskoro zmiznú a sklo tak rýchlo nie, pre túto chvíľu nepredpokladáš, že je možné definitívne prehlásiť, ktorý materiál patrí ku ktorej skupine, čo je antropogénne a čo akosi oddelené od ľudského. Súhlasíš, že prírodné prostredie môže byť alebo aj bolo ľudským odpadom nevyhnutne poškodené, ale myslíš aj na to, že takto vyzerá iba jeden spôsob uvažovania o prírode, respektíve fixovaní ľudskej aktivity do prostredia – môžeš alebo nemusíš popisovať výsledky týchto procesov ako defekty, poranenia, zárezy do času, ktoré budú neskôr postupne opäť prekrývané a sceľované prírodnými sústavami. Takisto múrik z kúpaliska ako povrch, ale aj ako referencia a spomienka, už stráca na účinku a viditeľnosti.

Naša schopnosť vidieť viacero vrstiev času súčasne je fikcia, dopĺňaš, rovnako ako panoramatická snímka naskladaná z viacerých záberov. Aj tak dokážeme prežívať rozvrstvenosť miesta ako skutočnosť, dýchaním, hladkaním rastlín a skákaním po línii múru. Bola tu ľudská pláž, a máš o tom záznam, a bol tu aj les, aj o tom máš záznam, a bude tu nejaká budúcnosť, ktorú máš vyobrazenú na banneroch, takže záznam taktiež existuje. Vieš si to už teraz predstaviť, desaťročia aj stovky rokov v páľave, záplavách a búrkach, s niekoľkými výmoľmi stavebného rozmachu, pretože také dačo najpravdepodobnejšie očakávaš. Dokážeš si predstaviť virtuálnu alternatívu miesta, nakŕmenú databázou vývoja a zmien počas niekoľkých storočí. V takejto kronike sa ti zobrazia údaje poskytujúce určitý kontext k životu, vyjadrenie, kde presne sa nachádzaš v čase, koľko rokov alebo rovno už len hodín zostáva tvojmu kmeňu, a čo príde po ňom. Všetko je už teraz možné zmerať, predvídať a následne napodobniť, hoci len do určitého rozsahu. Otázka rozsahu je všeobecne tá najdôležitejšia. Všetko už bolo vopred možné, akurát limity rozsahu zastavili mnohé priekopnícke plány a sny o pretváraní miesta smerom k budúcnosti aj jeho minulým podobám.

Niektoré udalosti nezanechajú stopy v iných obdobiach, predošlých či budúcich. Napríklad, nikomu by si po silnej prehánke bez padnutých stromov nemohla dokázať, že sa udial prírodný úkaz, ktorý bol ihneď nahradený inakším, že pri daždi padali celé stohy vody systémom žľabov z mosta na rastliny a pod nimi sa voda zhŕňala do močiarových ostrovov. Slnko, slabožlté ako uvarený žĺtok, sa vyklonilo ostýchavo a bez vitality, ale aj tak rýchlo navrátilo krajinu do predošlého stavu, vysušilo listy aj asfalt, oživilo zvuky pokojného lesa, zneutrálnilo močiarové plochy, obnovilo premávku bežcov a cyklistov, ktorí sa na povel vrátili ako v tom vytúženom simulátore rekreačnej krajiny.

Drobné stopy sú po daždi zarovnávané do hladka, vynárajú sa a opäť strácajú. Popínavé parazity na drevinách ostávajú trochu lesklé a spod odlúpenej kôry vyliezajú chrobáky s krovkami, ktoré imitujú svoj podklad.

Keď sa neskôr prechádzame po nezrejmých častiach iných miest, tentoraz zarastených priemyselných zón, vravíš, že tu, na týchto outskirts je vidieť, v čom zlyhalo územné plánovanie, a keďže sa tu načal a nikdy nedokončil ľudský svet, krajina je mátožná, v plošinách opustených lomov vyrastajú briezky, ich zástupy pokrývajú miesta zasypané kamením a občasne aj ľudskými rárohami. Práve brezy sem prišli prvé, vtedy, keď odišli stroje, vyznačili terén, nastavili situáciu, mimochodom, jestvujú aj také priekopnícke druhy, ktoré vyrastajú rovno v trhlinách na vychladnutom lávovom prúde. Podľa teba je schopnosť obývať nehostinné miesta jedna z tých vlastností človeka či hocičoho živého, ktoré považuješ nielen za výhodné, ale aj hodné svätosti, avšak merať život nehostinnosťou je opäť akési reduktívne, akékoľvek miesto môže byť nehostinné po svojom, a priekopnícke druhy sú možno skôr kolonizátormi než skromným dizajnom.

Bez ohľadu na to, stotožňovanie pôvodnosti prírody s nepoškodeným stavom nedokážeš akceptovať. Nikto konkrétny tu nebol prvý, pripomínaš mi. Niekto tu ale bude posledný, a to je problém času ako takého. Keď spoločne vyhmatávame linku bazéna, hoci môže ísť o celkom iné ruiny, a vnárame sa medzi laná popínavých sústav, minulosť je medzi nami prítomná s celým mäkkým areálom – bazénová jama na pláži, voda pri vode. Z lesa si odnášaš niekoľko kvetov, ktoré si zlisovala do zošita, skláňaš sa k ďalším, potkneš sa a končatina sa ti zasekne medzi konármi, akoby sa od nej odteraz vyžadovalo, aby ostala medzi nimi, ako spôsob obety alebo skôr výmeny, postupne bude naštiepená a vykĺbená, čoraz viac vnútorne vysušená a drevná, s kôrovým obalom a bez krvného prietoku. Nakoniec sa vyslobodíš, ale kus vyšklbnutej dreviny až do konca dňa ťaháš za sebou.


2. če̶r̶e̶š̶ň̶a̶




Plody sú takmer hotové, urobené. Červená je síce ešte skôr oranžová, a aj na tej oranžovej je vidieť, že ešte včera bola zelená, ale strom nie je vôbec biedny a vykrvený, vyzerá nadmieru rodivo, zvlášť pri porovnaní s tými mne známymi, záhradnými čerešňami v blízkosti slepačích výbehov, ktorým pôda, blízkosť rušnej cesty a osekávanie konárov bránia v rozlete. Táto je celkom iná, hlboko pod ňou sa skrýva chatka ako škorpión pod kameňom. Ktovie, či je taká všeobecne vlhká, ako to býva neďaleko vody. Rybárske chatky u nás na Váhu nepôsobia ako domovy, sú to iba zložitejšie tienidlá, drevo je veľmi cítiť, zvlášť na tých mladých, čerstvo postavených, neskôr sa nedá nevnímať aj vlhkosť a isté procesy v dreve. Môj otec raz povedal, že drevo je zlý materiál, v zásade na všetko, príliš živý, nikdy žiť celkom neprestane. Toto podozrievanie z prílišnej živosti ma vyrušilo, zdalo sa mi, že je za tým niečo viac, aj keď možno nebolo, ide o špecifické pachy a vlastnosti dreva odhalené v čase a pôsobením počasia, dačo, čo otcovi psychologicky nesedí, a čo sa týka čerešní, tak tie naše záhradné boli zrúbané, pretože vysávali z pôdy živiny určené zemiakovým hriadkam. V našej detskej mytológii sme tie tri čerešne predstavovali my tri – ja, sestra a sesternica, tri sestry z dvoch matiek. Od malička sme ako defekt popierali a protézovali to, že jedna z nás bývala inde, na desať minút chôdze cez labyrint štvorcových a obdĺžnikových parciel v jadre obce nad meandrom, geometricky rozstrihanom ulicami ako Afrika Európanmi, čo kedysi privádzalo do údivu obyvateľov starého Strečna, ktorí poznali len ulice kopírujúce prírodu. Boli sme úplné, len keď sme spali spolu, v jednej izbe s dvoma detskými posteľami, jedna vždy na zemi, dve na svojich posteliach, niekedy sme zo spolupatričnosti spali na zemi všetky, a keď sa tieto tri čerešne vyrúbali, my sme sa rozpŕchli. Náš spoločný sen o tom, že raz budeme zdieľať dievčenský byt vo väčšom meste, čistý a belostný, s ružovými vankúšikmi a provensálskymi doplnkami z crafty obchodíkov, sa nielenže nesplnil, ale aj spätne zanikol, už sa zdá, že sme to nikdy nemysleli vážne. Hovoriť neznamená veriť, ako píšu antropológovia. Ľudia roztúžene vyslovujú všeličo, v čo neveria, nedúfajú, alebo čo nechcú.

Nad tým všetkým visí ešte pocit prirodzeného vývoja a osudu. Rieka nemôže zastaviť kapitál, pretože kapitál prekoná zákonitosti geológie aj pôvodne oddelených ľudských ríš, a kapitál zaručene prerastie prázdne prírodné miesta, alebo aj vzájomne kontrastné kultúrne miesta, aké pôvodne mohli byť v danej lokalite nečakané alebo zdanlivo nemožné, a pohltí všetky ľudské krajiny aj prírodné útvary, pokiaľ len nie sú veľmi vzdialené. A pritom ani diaľka v istej chvíli už nič nezachráni, pretože diaľavy, ktoré raz boli uzreté a zapísané, sú odvtedy opradené a prekliate zazeraním misionára a cestopisca, a každá vzdialená prírodnina bude nakoniec obohnaná reťazou s ceduľkou, okrášlená fotostenou s vyrezanými kruhmi pre hlavy, okorenená špeciálnym kultúrnym programom, najlepšie takým, ktorý zo seba vyžmýkajú ľudia kedysi žijúci na tomto mieste, pričom práve tí boli onou mašinériou bublavého, všežerúceho kapitálu stadiaľ vyprášení. Podobne by to dopadlo aj s týmto pobrežím, keby len v ňom bola sopka alebo gejzír alebo ruina dačoho len o trochu staršieho než medzivojnové kúpalisko. Tak či onak, práve tu sa nakoniec zrodí, z tmy a náreku, z výpočtov a vytúžených rovnováh, sobáš oboch brehov Dunaja, nová integrovaná, úplná a zakončená Bratislava, spojený boží Jeruzalem. Prístavné, korunovačné, fašiangové aj bombardované mesto, to všetko sa vo finálnej fáze dejín mesta prepojí, dosiahne sa presná výšková rovnováha a vznikne aj umelý ostrov vytvorený zo svätej zeminy zvlčeného Lida, s voľne vypustenými labuťami a výbehom pre pávy, sláčikovým kvartetom na nedeľné poludnie a budovou s virtuálnou realitou, ktorá umožní navštevovať, skúmať a performatívne mapovať aj staršie verzie pobrežia. V predaji bude dokonca videohra s detektívnou zápletkou, skutočnosť miesta sa stane minulosťou, preto bude potrebné fikciami a nostalgiou saturovať súčasnosť, a čo bolo predtým nahé a bez turniketu, odvtedy bude za odplatu, prípadne za milodar. Ľudia budú prichádzať a platiť, aby uvideli a prehmatali niekdajšie pobrežie, a snívať sa bude smerom späť, prípadne až do ďalekej budúcnosti, k sopečným vekom, v ktorých bude štvrť dávno zhorená a rozkrájaná vetrom a na planiny sa vrátia obrie cicavce.


3. z̶r̶a̶z̶e̶n̶i̶n̶a̶





V džungli si sa v tenkom svetri trochu chvela, keď zašlo slnko, ale hneď ako sme prešli na druhú stranu mosta, medzi obytné kontajnery a stavebné priestranstvá sálajúce horúčavu, ktorú vstrebali cez deň, mohla si sa opäť vyzliecť. Húština za mostom môže slúžiť ako z centra prístupná chladnička namiesto metra – chladivej jaskyne, ktoré v Bratislave nemáme, to je ďalšia stratená budúcnosť, ktorá môže mať účinok len v umení, aj to obmedzený, hovoríš. Na telefóne si otváraš – rovnako ako cyklista s držiakom na kormidle, ktorého sme videli pred chvíľou – zápas Slovenska proti Kazachstanu. Nemáš aplikáciu, ktorá by ti naservírovala priamy prenos, hľadáš ho pracne na stránkach verejnoprávnej televízie. Nikdy si si nestiahla Stravu, aj keď chodíš po kopcoch, bežkuješ, dokonca absolvuješ plánované, komplikované trasy na bicykli. Hovoríš, že aplikáciu nepotrebuješ, a zrejme chceš, aby to pôsobilo hrdo, ale znie to skôr ustarostene. Topíš sa v aplikáciách, máš dosť tých, ktoré používaš kvôli práci. Spomínaš, že tvojím osobným míľnikom bude nákup tlačidlového telefónu s kreditom, ktorý si budeš brať iba na bicyklovanie, pre prípad, že by si spadla do priekopy a potrebovala sa dovolať pomoci. Musíš jednoducho nechať doma ten, z ktorého na teba číha celý svet, inak si už nikdy nevydýchneš. Nakoniec po splnení predsavzatia prichádzaš na svoje obľúbené miesto v húštine s novým tlačidlovým telefónom. Počas chôdze bez cieľa narážaš na obydlia ľudí, voľne ležiace matrace, pneumatiky a bunkre vtopené v zemi, ale človeka už nestretneš, zrejme sa zakaždým schováva v útrobách, a tam sa neodvážiš nazrieť.

Ľahneš si do porastu a prehodnotíš, čo máš vlastne urobiť, na mieste, kde nikto nič nechce a neponúka, kde netreba hovoriť, platiť alebo vyzerať. Na tvojom dne plynie tekutina a láka k tebe roj komárov. Tvoj otec má kyslú krv, ktorá hmyzu nechutí, ale ty si neustále dohryzená a vysypaná. Pred umývadlom sa dnes večer dôsledne preskúmaš a vymydlíš, potom bez nálezu zaspíš, hoci s jemným podozrením, že si nejaké miesto predsa len prehliadla. V ľahkom snívaní sa ti ponúkne myšlienka, že kliešť z Lida je síce dobre skrytý, ale nadmerný a praveký ako celá tamojšia fauna. Možno je dokonca okrídlený a svoje vajíčka nosí pripútané na bruchu, otvorí ti kožu a pomaškrtí si na človečine, súčasne kladúc vajíčka za vnútornú stenu kože, daruje ti ešte aj vírus a bude v práve, pretože tu bol evolučne pred tebou a dokázal ťa prehryznúť. Pomaly už zaspávaš, zamarí sa ti, že ležíš v tráve, a s náhlym zášklbom ťa vytrhne zo sna had, studené patelo na predlaktí, ale asi to bude len ďalší podnet, ktorý ti mozog ponúkne, odoženieš ho a už spíš poriadne, spočinutá naprieč osnovou času v snovej krajine, kde sú nové stavby vopred ruinami, a nové spomienky vidinami budúcna. V toľkokrát privlastňovanej, bagrovanej a presádzanej zemi ležíš naprieč vekmi a po nich, až kým sa rozpínavosť všetkej hmoty a priestoru spomalí do zastavenia a nič chemicky zaujímavé sa už vo vesmíre neudeje, vtedy možno niekto iný, vonkajší, bude odhodlaný stiahnuť všetky udalosti od počiatku po zánik na jeden disk a tam ostaneme zaznamenané – navždy v repetícii, topoľová vata a spánkové zášklby, končatiny a konáre, vyzy a jesetery, drony a lietajúce jaštery, telá konečne absolútne vtelené v materialite zhustených dát. Skutočné nanebovstúpenie, podotýkaš. Na rozdiel od snov, z hviezdnej pamäte sa nedá prebudiť. A padnúť v divočine znamená len vnoriť sa.


4. čl̶n̶ ̶k̶o̶l̶í̶s̶k̶a̶




Je stále ešte trochu možné, že aj o desiatku rokov pôjdeme s deťmi a zvieratami na prírodný odpočinok na Lido. Nebudú tam stánky a rozsiahle pozemné svietidlá, nabíjacie stanice na kolobežky, trojkolky, tesly a elektroniku, fotostena z kartónu, veľkoplošná reklama ani napínací baner, možno aj bilbord VIP Gold na moste Apollo dovtedy zmizne, a nevznikne nový bilbord Usaďte sa v Lide, podobný tomu Usaďte sa v Ružinove na Štefánikovej, alebo plotovému baneru lákajúcemu na bytové komplexy cestou okolo ruskej ambasády k Palisádam; možno tam bude akurát verejný monument, ktorý sa vysúťaží, alebo tiež skatepark, bez sústavy servisných budov, iba s priľahlými toaletami. A nebude tam plošná kosba, iba vyholený pásik pred bistrom. V priekopníckych semienkach privanú briezky aj do zlomených častí krajiny so štrkoviskom, vznikne enkláva, háj na povrchu krátera, traviny prerazia dlaždice a betón. Stále bude nutné dávať si pri hre pozor na popŕhlenie členkov, v prípade malého dieťaťa aj nad obočím.

A bude sa možné zatúlať, dokonca úplne zmiznúť, a nechať sa znovu objaviť, už s malou ukrytou zmenou, akú spôsobuje počarovanie alebo vakcinácia. Keď stratíš dieťa z očí, budeš chvíľu kričať, potom prehľadáš každý tieň, nakoniec ho nájdeš v trávnatom poraste prežúvať lupene divého kvetu, našťastie sa vyhne pavučine a slizu slimáka, zodvihneš ho a potvrdíš si, že ho pozvoľna učíš rozumieť pravidlám nížinného lesa, tak, ako sa celkom neďaleko učí pravidlám električiek.

Bude ešte stále možné vstať, prehmatať sa, zmeniť skupenstvo. Zakrútiť svoje výbežky medzi laná, skákať na jednej nohe po vyvýšenine bazénovej ruiny, vrásť a vpiť sa do koreňov, ktoré žijú z tiel napájaných kyslíkom. Ošetriť ranu dieťaťu, starostlivo a ustarostene, alkoholom aj krémom na hojenie a tvorbu nového tkaniva. S vedomím, že každý pohyb vreckovky medzi prstami má svoj presný význam a dôsledok, rovnako ako v mäkkej, neriadenej krajine, ktorá ťa prívetivo aj ohrozujúco obopína, záleží na každom vzruchu lužného piesku.




Dominika Moravčíková

Je poetka, prozaička a doktorandka muzikológie na Ústave hudební vědy na FF UK v Prahe. Ako autorka spolupracuje s periodikami Knižná revue, Glosolália a NEW TRANSLATION a Kapitál. V rámci štúdia realizuje etnografický výskum hudobného vzdelávania rómskych detí na Slovensku.

Katarína Škamlová 

Je ilustrátorka a intermediálna výtvarníčka, absovenka VŠVU v Bratislave, Ateliér grafiky.