Reinier de Graaf, holandský architekt, urbanista, spisovateľ a člen asi najznámejšieho starchitektonického štúdia súčasnosti OMA (Office for Metropolitan Architecture), navštívil Bratislavu s prednáškou „Masterplan“. Názov odkazuje na jeho rovnomenný román z roku 2021, lokalizovaný do fiktívneho afrického veľkomesta, ktoré má vzniknúť na zelenej lúke pre vzrastajúcu strednú triedu miestneho obyvateľstva. Ambície hlavnej postavy románu – architekta, ktorý sa chce projektom zviditeľniť, tu narážajú na širšie geopolitické a ekonomické dynamiky, ktoré projekt nakoniec prevalcujú (čínsky kapitál výmenou za miestnu ropu, sprostredkovaný niekdajším kolonizátorom a obchodníkom so zbraňami). Vybudované mesto zostáva prázdne, jedinými obyvateľmi sú ozbrojené zložky, ktoré zabraňujú tomu, aby sa do neobývaných budov nasťahovalo obyvateľstvo neďalekých slumov. Fiktívne mesto, ktoré podľa Graafových slov vychádza z reálneho príkladu angolského mesta Nova Cidade de Kilamba, má ilustrovať bezmocnosť architektúry ako profesie zoči-voči presahujúcim dynamikám a predovšetkým voči financializácii mestského rozvoja. Jej princíp je jednoduchý: mestotvorba tu nie je chápaná ako reakcia na potreby obyvateľstva, ale ako budovanie istín pre finančné špekulácie. Takéto mestá a štvrte nakoniec môžu zostať celkom prázdne, a aj tak pre svojich investorov generujú zisk.

Financializácia v posledných tridsiatich rokoch ovládla princíp mestotvorby najskôr v lukratívnych svetových metropolách, ale postupne presakuje aj do krajín, ktoré nie a nie sa zbaviť nálepky „post-“. A práve to bol skutočný dôvod Graafovej návštevy Bratislavy. Štúdio OMA sa zúčastnilo súťaže Southbank, ktorú minulý rok vyhlásila finančná skupina Penta pre oblasť bratislavského Lida. Ťažko si možno predstaviť učebnicovejší príklad financializácie mestského developmentu ako práve projekt Nového Lida. Ten dokázal spojiť dve najvplyvnejšie finančné skupiny na slovenskom trhu – Pentu a J&T, aby v priestore, ktorý dnes funguje ako nízkoprahová zóna dostupnej mestskej rekreácie a spontánnych ekosystémov, vybudovali investičné byty a administratívne priestory. Uprostred krízy bývania a v kontexte postcovidového masového exodu z kancelárií do homeofficeov vznikne v meste luxusná prázdna štvrť so starchitektonickými podpismi a nevyčíslenou uhlíkovou stopou. Pocítime ju však všetci – napríklad tým, že zvýši priemernú teplotu mikroklímy na Lide.

Prečo teda chodí Graaf do Angoly, aby kritizoval to, na čom sa jeho štúdio podieľa všade vo svete? Je neskrývane cynický alebo nešikovne alibistický, keď na svojej prednáške a vo svojom románe predstiera odstup od politík, ktoré sám reprodukuje? „Sebakritika vám umožní cítiť sa morálne nadradený,“ tvrdí Santiago Sierra vo vzťahu k svojej umeleckej praxi. Tu je však v hre ešte ďalší rozmer. Graaf si musel vo svojom románe odbehnúť pre príklad do Angoly, hoci by sa práve tak mohol odohrávať v neobývaných investičných štvrtiach Londýna, vo vyprázdnených kancelárskych budovách vo Frankfurte alebo v skrachovaných nákupných centrách v Bruseli. Svoj výber nezdôvodnil. Počas prednášky som sa však nevedela zbaviť pocitu, že svoj román situuje mimo kontextu Západu preto, že sa mu tu kritické aspekty  zdajú názornejšie a ľahšie izolovateľné. Inak povedané: u Druhých je problém jasný, u nás neredukovateľne komplexný. Čínsky development v Afrike sprostredkovaný zbrojárskym kšeftárom, to je úplne iná liga ako sofistikované OMA projekty

pre ropných magnátov v Perzskom zálive! Je však možné, že Afriku si Graaf zvolil aj preto, že v Európe by bolo ťažké nájsť metropolu, kde by OMA nerealizovala svoju predstavu architektúry, ktorá sa „stáva ikonickou tým, že sa voči ikonizmu vymedzuje“, a prostredníctvom týchto veľkých gest nenápadne preráža cestu financializácii miest. Graafova osobná priama komplicita s románovou postavou by tak bola príliš zjavná.  Na rozdiel od krachu projektu v románe však presahujúce, ekonomicko-geopolitické dynamiky prajú projektom OMA a reprodukujú ich takmer po celom svete, ale predovšetkým vo svojich epicentrách. Konkrétny výsledok v podobe nových prázdnych budov môže byť úplne rovnaký, tu však nie je považovaný za neúspech.
Pomerne hrubý orientalizmus presiakol počas Graafovej prednášky na povrch hneď niekoľkokrát. Pri prezentácii projektu dostupného nájomného bývania v albánskej Tirane si Graaf neodpustil sériu slideov, na ktorých dokumetoval spôsoby apropriácie architektúry na albánsky spôsob: prostredníctvom odpadkov, fušersky realizovaných stavebných prác, pitoreskných DIY prístavieb a fasádnych prvkov. Projekty v Rotterdame alebo v Londýne (kde si luxusné rezidencie prenajímajú dcéry a príbuzní ruských oligarchov zo sankčných zoznamov) v kontraste s tým vyzneli ako civilizovane nedotknuté. Angažmán ateliéru OMA v postkomunistických krajinách Graaf dokonca pomenoval ako podporu síl dobra, ktoré majú zabrániť návratu komunizmu (čo ilustroval fotografiou z bližšie neurčenej prokomunistickej manifestácie v Albánsku, na ktorej vidno niekoľko mužov s transparentmi obsahujúcimi komunistickú symboliku). Spoluprácu s putinovským Ruskom Graaf odmietol ako jednoznačnú no-go zónu, do ktorej ale pre štúdio OMA evidentne nespadá ani Saudská Arábia, ani Assadov režim v Sýrii, s ktorým mal podľa leaknutých dokumentov Rem Koolhaas vyjednávať o postavení prorežimovej kultúrnej infraštruktúry. Graaf však počas prezentácie opakovane zdôraznil multikultúrny aspekt štúdia OMA, pre ktoré pracujú rôzne národnosti. Tieto sily dobra nás v spolupráci s finančnými skupinami nielenže ochraňujú pred komunizmom, ale takisto nám pomáhajú chápať, čo vlastne chceme: „Ľudia často nevedia, čo chcú. Úlohou architekta je okrem iného pomôcť im to zistiť.“ Z úst Reiniera de Graafa zaznel tento „paternalizmus pre začiatočníkov“ v odpovedi na jednu z otázok z publika. Ak teda obyvateľstvo hovorí nie (napríklad keď ho kvôli pripravovanému OMA projektu odstrihnú od prístupu do vzácnej prírodnej rezervácie na pobreží), starchitekt vie, že tým myslí sladké áno, a pomôže mu to zistiť pomocou plota a ostnatého drôtu. Alebo prostredníctvom návrhu v súťaži Southbank, ktorej zadanie nerešpektuje územný plán zóny, ale pracuje s takým, aký si investori predstavia a aký sa im hodí. Starchitekti sa nebudú prispôsobovať verejným politikám, ale presne naopak. Hell of a Masterplan!  



Reinier de Graaf: Masterplan. 16. 2. 2023, SNG.

Ivana Rumanová
Autorka je kultúrna antropologička