V prírode víťazí jednoduchosť. Chemická zlúčenina najjednoduchšieho prvku vo vesmíre -  vodíka s ďalším jednoduchým prvkom - kyslíkom, sa nazýva voda. Vďaka našim vedomostiam vieme, že voda je vo vesmíre vcelku bežnou zlúčeninou a okrem Zeme bola objavená aj na okolitých planétach, ich mesiacoch, existuje v asteroidoch, kométach. Zo Zeme vieme, že kde je voda, je aj život, alebo môže existovať život. Lebo voda je základnou podmienkou existencie života na Zemi. Či to platí aj inde vo vesmíre, zatiaľ nevieme. Akokoľvek sa snažíme, zatiaľ sme iný, ako pozemský život neobjavili. Možno niekde vo vesmíre existuje život aj na inom základe ako voda, ale to nevieme potvrdiť. Preto sa musíme držať "pri zemi". Voda je základnou zložkou potravinového reťazca nevyhnutného na prežitie a rozvoj všetkých druhov organizmov na našej planéte. Umožňuje prenos organických látok a energie cez rôzne druhy živých bytostí, ktoré tvoria biologické spoločenstvo, resp. ekosystém. Pre človeka a väčšinu suchozemských organizmov (rastlinných a živočíšnych) je to vo forme sladkej vody, t.j. vody s minimálnym podielom iných rozpustených chemických látok a prvkov. Morský život sladkú vodu nepotrebuje. Človek však bez pitnej sladkej vody neprežije. Vedeli by o tom rozprávať hororové príbehy nešťastní námorníci, ktorí napriek tomu, že plávali v oceáne vody, bez sladkej vody trpeli a umierali.

Odkedy si ľudstvo vznešene hovorí civilizácia, kvôli sladkej a pitnej vode je schopné viesť vojny. Nie náhodou sa vyspelé staroveké civilizácie zrodili v ústiach veľkých riek, ktoré im poskytovali všetko, čo potrebovali k prežitiu. Dostatok sladkej vody znamenal rozkvet, prosperitu. Nedostatok hlad, choroby, utrpenie, vojny o prežitie, sťahovanie celých národov. Nech si navrávame čokoľvek, platí to aj v súčasnosti. Pitná voda je základom prežitia. Vieme sa k nej správať s úctou a vieme si ju chrániť? Na príklade Bratislavy sa chceme pokúsiť na to odpovedať.

Bez zveličovania, Bratislava je mesto na Dunaji. Doslova. Lebo rieka tiekla, alebo niekde ešte tečie aj pod mestom. Úspešné diela ľudskej snaživosti v podobe sídiel nevznikali náhodne. Územie Bratislavy vďaka prírodnej polohe - na výbežku pohoria Malých Karpát do rovín Viedenskej a Podunajskej (Panónskej) nížiny, ktorou preteká veľká vodnatá rieka, bolo priam predurčené na dlhodobý úspešný rozvoj. Archeológovia potvrdili osídlenie v Mlynskej doline už v staršej dobe kamennej, sídla lovcov zveri, ba aj mamuty sa našli aj pri potoku Vydrica pri dnešnej zoologickej záhrade. Kelti si svoje kamenné stavby po vzore Rimanov vybudovali na Hradnom vrchu, ďalšie sídla, dielne aj na území dnešného Starého Mesta. Slovania tieto lokality ďalej rozvíjali, až vznikla stredoveká Bratislava. Mesto sa po stáročia rozvíjalo v intímnom kontakte s riekami Dunaj a Morava. Rieky poskytovali nielen obživu v podobe rýb, ale počas každoročných záplav a občasných povodní prinášali aj potrebnú organickú prímes na zúrodňovanie polí. Skoro ako rieka Níl v starovekom Egypte...

Pre rozvoj mesta neboli dôležité len životodarné pozdravy riek, ale aj jeho strategická poloha a ochrana okolitými vodnými tokmi. Morava sa pred ústím do Dunaja kľukatila v mnohých meandroch, vytvárala mŕtve ramená a Dunaj pri vstupe cez prielomovú Devínsku bránu do oblasti Bratislavy tiež. Mesto tak bolo vďaka spleti vodných ramien, ostrovov a močarísk zo strany nížin chránené pred útokmi nepriateľov. Zamyslel sa niekto nad faktom, prečo sa napríklad turecké vojská počas bitiek Osmanskej ríše s Uhorskom nedostali do Bratislavy, ale útočili na Viedeň?  Prečo počas tureckej poroby veľkej časti Uhorska sa stala Bratislava jeho hlavným a korunovačným mestom? Vďaka riekam a rozvetveným ramenám bolo mesto na úpätí Malých Karpát chránené až z troch strán: zo západu, juhu a východu. V prípade nebezpečenstva by obyvateľstvo našlo bezpečie v malokarpatských lesoch na severe... Komunikačné trasy po stáročia neviedli tak, ako dnes po rovine popri riekach, ale na úpätí pohoria. Boli limitované riekami a najmä ich rozsahom počas záplav a povodní. Až v druhej polovici 19. storočia vďaka talianskemu inžinierovi Lanfranconimu (Enea Grazioso Lanfranconi, 1850 - 1895) sa ráz mesta začal radikálne meniť a tok Dunaja začali limitovať pevné kamenné brehy. Ďalší priemyselný rast mesta priniesol aj reguláciu, alebo zasýpanie riečnych ramien a tak obrazne "zmizla" voda aj z Mlynských Nív, kde je dnes moderná autobusová stanica... Najprv bola "zregulovaná" ľavá časť mesta, pravý, petržalský breh odolával radikálnym zmenám až do 20. storočia.   

Po tejto historickej odbočke sa znovu pozrime na Dunaj z hľadiska jeho vývoja a geológie. Dunaj vďaka výdatnosti vody a vďaka tomu, že z hlavne z Álp prináša obrovské množstvo štrku a piesku (Morava je v tomto ohľade bezvýznamná) pri vstupe na naše územie začína vytvárať tzv. vnútrozemskú deltu. Nad Bratislavou cez štrkopiesky dotuje čistou, prefiltrovanou vodou štrky na vodárenskom ostrove Sihoť a aj štrky pod Petržalkou (vodný zdroj Ostrovné lúčky). Tam problém s podzemnou vodou aj na pitné účely nie je, ale hrúbka štrkov (rádovo do pár desiatok metrov) ešte nie je taká mohutná ako nižšie.

Pod Bratislavou (zhruba od mosta Apollo a Prístavného mosta) sa začína samotná vnútrozemská delta v podobe Žitného ostrova. Hrúbka štrkov rapídne narastá a v okolí Gabčíkova je ich 400 - 600 m. Predstavme si to ako obrovskú vaňu naplnenú štrkom a pieskom, ktorá je v medzerách piesku a štrku vyplnená vodou. Podložie "vane" je ílovité, teda nepriepustné. Kým bola Bratislava malým mestom, alebo ešte ani nebola, tak vody Dunaja vytvárali zložitú spletitú sieť ramien a menších ostrovov a každoročne, keď sa neregulovaný Dunaj vylieval, tak voda vsakovala do štrkov a stále dopĺňala podzemnú vodu. Postupne sa Dunaj začal regulovať, spevňovali sa brehy, zasýpali ramená, voda rýchlejšie odtekala. Koncom 19. storočia a najmä v polovici 20. storočia sa úplne nelogicky na vstupe infiltrácie podzemných vôd začali budovať priemyselné objekty: bývalá rafinéria Apollo, v miestach dnešných výškových budov v oblasti prístavu, Mlynských Nív,  Dynamitka (bývalé CHZJD, potom Istrochem) o niečo ďalej od toku, ale stále na priepustných štrkoch a presťahovaná bývalá Apolka do dnešného Slovnaftu. S prižmúrením oka a súdobých vedomostí, budovanie fabrík pred viac ako 100 rokmi ešte možno ospravedlniť, ale Slovnaft, ktorý na dnešnom mieste vznikal až od roku 1956, už z pohľadu geológa pardón neznesie. Na druhej strane, ani obdobná viedenská rafinéria Schwechat nie ja na tom inak. V prípade CHZJD - Istrochemu, ale aj petržalského Matadoru, všetko to boli továrne s produkciou a bohužiaľ aj únikom toxických látok. Sprvu pod Slovnaftom nebola vybudovaná súvislá betónová vaňa (len na pár miestach), takže ropné produkty nerušene presakovali do podložia. S tým bol problém od začiatku, ropné látky vyradili aj bývalý zdroj pitných vôd v Podunajských Biskupiciach, už začiatkom 70. rokov 20. storočia. Fabrika už stála, nebolo možné ju zbúrať, ani inak sanovať jej podložie, takže jediným a doteraz účinným spôsobom bolo vytvoriť hydraulickú clonu okolo celého Slovnaftu: je tam množstvo vrtov, z ktorých sa neustále čerpá podzemná voda, aj z minulých rokov znečistená ropnými látkami, tá sa čistí a vypúšťa späť do Dunaja. Čerpaním vznikol depresný kužeľ, takže podzemná voda musí byť nižšie ako by to bolo za normálnych okolností. Tým sa zamedzuje, aby sa znečistenie neposúvalo ďalej na Žitný ostrov.

Obrovským problémom je však Istrochem. Tam sa v areáli v minulosti zriadili skládky toxického chemického odpadu, ktoré samozrejme netesnia, takže znečistenie prúdením podzemných vôd postupuje pomaly ďalej na juhovýchod. Akoby to nestačilo, tak vo Vrakuni, v bývalom slepom ramene Malého Dunaja bolo toto rameno po vysušení tiež vyplnené toxickým odpadom. Kým sa nepostavilo Vodné dielo Gabčíkovo - resp. zdrž Hrušov, tak podzemná voda takmer do skládky nezasahovala, potom sa však vplyvom vzdutia v zdrži jej úroveň stabilne zvýšila a zasiahla aj skládku. Znečistenie sa rozširuje aj odtiaľ. Sanácia bude možná, aj sa rieši, ale odpad ostane na mieste. Aby už viac nekontaminoval podzemné vody, tak okolo celej skládky je potrebné vybudovať nepriepustné steny, zapustiť ich niekde až 30 m do nepriepustného podložia a zamedziť tak priesaku vôd. To, čo presiakne, ale aj naprší, bude sa musieť rovnako ako v prípade Slovnaftu odčerpávať a čistiť. To isté je potrebné urobiť aj v areáli Istrochemu, je to však neporovnateľne väčšia plocha. Náklady na sanáciu budú obrovské a prakticky navždy bude potrebné priesaky čerpať a čistiť. To je v súčasnosti jediná možnosť, ako zabrániť celkovému znečisteniu podzemných vôd na Žitnom ostrove.

Takto sme si priemyselnou činnosťou znečistili, alebo s výkričníkom ohrozili zdroje pitných vôd pod Bratislavou. Zlých správ sme sa však zďaleka nezbavili. Doteraz sme spomínali dávnejšie udalosti. Môžeme ich negatívne analyzovať, ale sú to fakty, ktoré sa už stali. Našou povinnosťou, súc vyzbrojený vedomosťami, je ich riešiť, ale máme tu aj nedávnu súčasnosť, dnešnú realitu a blízku budúcnosť...

Ako sme spomínali, Žitný ostrov je obrazne jedna veľká vaňa naplnená v medzerách hornín - štrkov a pieskov vodou. Stále je dopĺňaná vodou z Dunaja, ale už oveľa menej. Voda môže presakovať do podložia zo zdrže Hrušov a starého toku Dunaja pod zdržou, lenže veľká väčšina odteká v nepriepustnom asfaltovom plavebnom koryte derivačného kanála až po elektráreň v Gabčíkove. Vybudovaním tohto vodného diela viac ako dve tretiny prietoku Dunaja nemôžu čiastočne vsakovať do podložia. Ostala ešte vsakovacia oblasť Bratislavy: časť vôd ale tečie pod Slovnaftom, časť pod Istrochemom. Tu sa kontaminujú, alebo sa môžu kontaminovať, ako sme spomínali vyššie. 

Bratislava trpí velikášstvom. Zmyslela si premeniť sa keď už nie na svetovú, tak aspoň stredoeurópsku modernú metropolu. Síce bez metra, ale to je iná téma. Developeri radi ponúkajú výstavné stavby s výhľadom na mesto, alebo do okolia. Kde inde ich stavať, keď nie s výhľadom na Hrad, Dunaj... Výstavbou výškových budov Sky Parku pri Mlynských Nivách a ďalších už v bezprostrednej blízkosti Dunaja - za Euroveou, smerom k mostu Apollo, kde sa stavia najvyššia budova v Bratislave, budujú sa aj hlboké základy, väčšinou až do nepriepustného podložia. Predstavme si to ako nepriepustné zapuzdrenie toxickej vrakunskej skládky. Nevytvárame znečistenie, ale staviame bariéru prenikajúcim podzemným dunajským vodám do obrovského rezervoáru pitnej vody pod Žitným ostrovom. Tým znovu zmenšujeme kapacitu vsakovania vôd na ľavom brehu Dunaja.

Ostala už len malá oblasť na pravej, petržalskej strane...  Ak sa aj tam pripustia vysoké stavby, ktoré hlbokými základmi obmedzia vsakovanie vody, bude to už veľmi zlé. V pláne je výstavba Nového Lida. V mieste jedného z posledných zvyškov pôvodného lužného lesa pri Dunaji. Geologicky a hydrologicky rozumejme jedného z posledných prirodzených vsakovísk dunajských vôd do rezervoáru Žitného ostrova. Pre developera je to jedinečná lokalita. Ponúkne krásny pohľad cez Dunaj na výškovú štvrť okolo Eurovei, na obzore Hrad a vŕšky predhoria Malých Karpát. No neber to. Už len výhľad stojí za státisíce. Lenže v mieste pohodlného podzemného parkovania ekologického elektroautomobilu na mínus treťom podlaží kedysi tiekol podzemný Dunaj...  


Aj keby sme pripustili, že budeme čistiť podzemné vody pod Istrochemom a Slovnaftom, dotovanie dunajskou vodou do Žitného ostrova je nevyhnutné. Žitný ostrov je poľnohospodárska oblasť a jeho podzemné vody sú neustále znečisťované priesakom dusíkatých a fosfátových hnojív. Už dnes je znečistenie plytkých podzemných vôd (v hĺbke do 20 - 40 m) z hnojív také, že tieto vody sa môžu používať max. na zavlažovanie, nie na pitie. Preto je potrebné hĺbiť hlbšie studne, aby sa kontaminácia eliminovala. Nová podzemná voda z Dunaja (ktorej je ale stále menej) dokáže plytké znečistenie aspoň riediť. Ak to nebude schopná, potom sa celý Žitný ostrov stane kontaminovaným územím....
 

Pitná voda určená bez úpravy, alebo po hygienickej úprave na zásobovanie obyvateľstva v sieti verejných vodovodov pochádza na Slovensku z viacerých zdrojov. Najkvalitnejšia sa čerpá zo studní s hĺbkou max. niekoľko desiatok metrov z vrstiev riečnych štrkov a pieskov, kde sa zhromažďuje prefiltrovaná riečna voda. Znovu zdôrazníme, že najkvalitnejšie zdroje a najväčšie zásoby pitných vôd máme v štrkopieskových polohách dunajských náplavov na Žitnom ostrove. Len vodný zdroj Šamorín by bol schopný teoreticky ale aj prakticky po vybudovaní technickej infraštruktúry pitnou vodou zásobovať vyše 2 milióny obyvateľov Slovenska, celý Žitný ostrov bez problémov aj celé Slovensko a ešte aj časti okolitých krajín. Obeh riečnej vody v rámci vsakovania do štrkopieskového podložia nie je časovo dlhý, je to rádovo max. niekoľko rokov, preto sa pitná voda nestihne vo zvýšenej miere oproti povrchovej riečnej vode mineralizovať, t.j. obohatiť sa o rozpustné a nerozpustné minerálne zložky a prvky. Riečna, alebo zrážková voda veľmi ľahko vsakuje do pórovitých vrstiev usadených hornín, dobre sa mechanicky a biologicky filtruje, zbavuje prírodného mierneho anorganického a organického znečistenia, ale je náchylná na umelé znečistenie z poľnohospodárskej činnosti (anorganické a organické hnojivá), priemyselnej a dopravnej činnosti (chemické zlúčeniny a ropné produkty). Preto je potrebné okolo vodných zdrojov zriaďovať ochranné hygienické pásma troch stupňov, aby sa vylúčilo, alebo aspoň výrazne obmedzilo riziko znečistenia podzemnej vody. To platí aj pre všetky zdroje pitných vôd, minerálnych a termálnych vôd pre pitné, liečebné a kúpeľné účely.
 

Ak ste sa dostali až k tomuto textu, tak chápete, že, máme zarobené na obrovské problémy. Neradostné dedičstvo, neradostná realita a ak sa niečo radikálne nezmení, tak aj budúcnosť. Je fakt, že sa znižuje množstvo a akcelerácia prirodzeného prúdenia povrchových dunajských vôd do podzemných vôd ešte dotujúcich náš najväčší rezervoár pitnej vody. Rýchlosť pohybu podzemných vôd sa zrejme ďalším obmedzením priesakových možností nezväčší, skôr naopak. Otázna je aj zmena smerov ich prúdenia v podzemí. Niekde sa rýchlosť zníži, inde podzemné toky vytvoria nové "kanály" (berte to prúdenie v podzemí s rezervou, že to nie je voľný priestor, ale je stále vyplnený štrkopieskami), ktorými sa podzemná voda dostane napr. k tým častiam skládkového znečistenia, ktoré boli relatívne "v suchu". Štrkopieskové podložie nie je rovnorodé, ale niekde je viac priepustné, inde menej. Niekde boli čisté štrky, niekde polohy pieskov, ílovitých pieskov, prípadne ílov v bývalých riečnych ramenách. Je to zložitá sústava, aj modelovanie je zložité, ale zmeny podmienok sa dajú v modeloch približne zohľadniť. Pri modelovaní sa vychádza z dostupných údajov. Vieme ich vyčítať z výkopov stavebných jám, z profilov vyťažených štrkovísk, hydrogeologických a inžinierskogeologických vrtov.

V každom prípade, ďalšie stavebné aktivity v podobe výškových budov v blízkosti Dunaja neprispejú ku kvalite podzemných vôd pod Bratislavou. Dopad akýchkoľvek rozsiahlych stavebných aktivít v blízkosti Dunaja má vplyv na podzemné vody a ich dynamiku. Vodný tok a štrkopieskové nánosy Dunaja sú prepojené nádoby a aj keď sa zmeny dejú s istým oneskorením, tak sa dejú.

Je len na nás, aby sme brali fakty odborníkov vážne. Je nepochybné, že ďalší rozvoj mesta je potrebný, vítaný, ale musí byť veľmi citlivý. Zdroje pitných vôd a nekontaminovanú poľnohospodársku pôdu musíme ochrániť pre ďalšie generácie, lebo po nás neostane ani potopa. To, že sa dajú aj pri veľkých stavebných aktivitách nájsť riešenia, dokazuje moderná výstavba v oblasti Mlynských Nív, v miestach bývalej rafinérie Apollo. Výstavbou sa síce čiastočne zabetónovali smery prúdenia podzemných vôd, ale dobrou správou bolo odstránenie ropného znečistenia pod starou rafinériou. Takýto rozvoj mesta by bol možný aj areáli Istrochemu. Veľmi drahý, spojený so sanáciou znečisteného podložia, ale s ohľadom na životné prostredie veľmi prospešný. Ak nechceme, aby sa na naše terajšie aktivity pozerali budúce generácie s hlbokým dešpektom, tak tu je šanca im ukázať zmenu.

No a ako sa vysporiadať s budúcim Lidom? Samozrejme,  najlepšie by bolo územie nechať tak, ako ostalo. Zrejme hlboko naivná predstava... Aj tu však existuje kompromisné riešenie: citlivo zosúladiť novú výstavbu s prírodným dedičstvom. V prípade Petržalky sa to nepodarilo. Pôvodné plány boli vytvoriť modernú mestskú štvrť, akési bratislavské Benátky, či Amsterdam, s citlivo umiestnenou architektúrou v kontakte s prietočnými ramenami Dunaja, vodnými kanálmi, vo veľkej miere zachovanými lužnými lesmi. Ako to dopadlo, vieme. Nové Lido má ešte šancu...


RNDr. Ján Madarás, PhD.

Vedecký pracovník, geológ, generálny riaditeľ Ústavu vied o Zemi Slovenskej akadémie vied