V letnom semestri 2020 sa študenti ateliéru dva/ja Katedry architektonickej tvorby VŠVU v Bratislave venovali bratislavskému územiu na pravom brehu Dunaja. Cieľom bolo pochopiť zmysel existencie zdanlivo nevyužitého a opusteného pásma ťahajúceho sa pozdĺž stretu Petržalky a Dunaja a vypracovať projekt ako reakciu na jeho jednu konkrétnu časť – Lido. Nasledujúci text obsahuje iniciačný prológ a tiež ukážky jednotlivých intervencií.

Terrain Vague
Mestá sú produktom koncentrácie, nadprodukcie a špecializácie. Umožňujú ľudom venovať sa aktivitám, ktoré nie sú  priamo späté s produkciou zdrojov základných potrieb. Boli vytvorené ako ľudské konštrukty a boli určené pre obývanie ľuďmi. Ne-ľudské, mimo-ľudské sa do miest dostáva buď,  aby slúžilo človeku (záhrady, parky) alebo ako bočný produkt opustenosti, zanedbanosti, alebo neobsadenosti teritória človekom. Klimatická katastrofa, a bohužiaľ aj momentálna pandémia nás nútia premyslieť koncepty ako by sme mali tento konštrukt koncipovať a obývať.  Naša činnosť sa aj pri všetkej dobrej vôli, s ktorou ju vykonávame javí z dlhodobého hľadiska ako škodlivá pre prostredie, v ktorom žijeme a v konečnom dôsledku aj pre náš druh.  Je čím ďalej jasnejšie, že nie je možné pokračovať v procese boja proti prírodnému prostrediu, ale je nutné vpustiť prírodné procesy aj tam kde pôvodne nemali, alebo mali len úzko kontrolované a obmedzené miesto.

Mestá už dnes obsahujú aj tieto slepé miesta, v ktorých stratili alebo ešte nezískali kontrolu. Snahou je premeniť tieto miesta na “ľudské”,

čo môže viesť a pravdepodobne aj povedie k vyhladeniu nielen mnohých špecifických druhov prírodných procesov, ale aj priestorov realizácie aktivít exkluzívnych sociálnych skupín.
 
Skúmame takéto územia na pomedzí mesta a rieky.  Nato aby sme ho mohli pomenovať a pochopiť pomáhame si definíciu vágnosti, stále aktuálnym textom  Ignasi Sola-Moralesa Terrain vague.

Terrain vague je pre nás kvalitou, ktorú sa snažíme zachovať a paradoxne aj rozvinúť

Tieto zdanlivo slabé miesta obsahujú množstvo neantropocentrických kvalít, ktoré majú potenciál obohatiť nielen naše abstraktné architektonické myslenie a spôsob akým rozmýšľame o mestách, ale hlavne reálne prispieť k tomu, že mestá nebudú len koncentráciou ľudských, ale aj ne-ľudských, mimo-ľudských alebo aspoň okrajovo-ľudských prostredí. Prijatie takejto diverzity sa zdá kľúčovým k prežitiu mnohých druhov, vrátane nášho.

Skúmame či je to vôbec možné v súčasnom nastavení mestského plánovania. Aké sú kvality vágneho terénu (TV)? Čo je vlastne TV pre nás? A aká miera TV je akceptovateľná, ako ochrániť TV pred humanizáciou, ako môžeme rozvíjať TV, ako sa môže architektúra poučiť z TV. Tieto a ďalšie otázky sú podkladom pre smerovanie myslenia v študentských projektoch a iniciačnej eseji, ktoré sú reakciou na Moralesov text a pozorovaní z fyzických i virtuálnych návštev priestorov LIDA a dunajského nábrežia na Petržalskej strane.

Moralesov text slúži ako optika nazerania na konkrétne špecifické miesto, pre študentov/architektov v procese stávania sa nimi. Esej má byť nepriestorovým nastrojom na nevizuálne zachytávanie atmosfér, fenoménov, priestorovostí, správaní. Následné priestorové axonometrické zobrazenie je v rôznych mierkach pokusom o zakreslenie, zmapovanie, geometrizovanie vágneho. Jednotlivé projekty sú hľadané v spoločných online konzultáciách bez možnej ďalšej fyzickej prítomnosti v lokalite, z nikdy nezažitého karanténneho prostredia „bezpečných“ domácností . Fenomenálny vágny terén bol konceptualizovaný, nazeraný cez obsiahnuteľné jednotlivosti skôr ako cez  holistické vnímanie.

POTENCIÁLY TV
Jednou z možných a dobrých kvalít TV, ktorá sa objavila v procese konzultácií sú prírodné procesy. Študenti boli provokovaní svoj projekt smerovať k rozvíjaniu týchto procesov, k ich analógiám a prenosu do architektúry. Téma prirodzenosti prírodného v TV, náhodnosť, vhodnosť, kultivovanosť, čas, snaha o ovládnutie, ochranu či umelú podporu až vytváranie nie slúžiacej druhej ale „nafičanej“ štvrtej umelej prírody.

Súboj prírodného a mestského bol tiež opakujúcou sa kvalitou, respektíve interpretáciou priestorových vzťahov TV. Časové následnosti obývania a kultivácie prírody. Príroda a  jej občasný alebo pravidelný obsadzovanie územia v podobe záplav, neustále a nezastaviteľné sukcesívne návraty lužného lesa, mokradí ale aj emergentý vznik tretej prírody. Testovanie spoločenských programov v území od hospodárskych, vojenských, cez športovo rekreačné, infraštrukturálne navrhované zhora, iniciované zdola alebo objavujúce sa a iniciované až po insitne super promované súčasným kapitálom.  Je súboj niečo čo treba vyriešiť, zastaviť, urovnať? Musí existovať víťaz a porazený? Môže sa zákopová vojna a udržiavanie pozícií zmeniť na dynamickú výmenu a vznik nových kvalít, hybridných prostredí?
 
Ďalšou kvalitou, ktorá sa objavila bola neobývateľnosť, TV je príliš divoký, nebezpečný a strašidelný. Vágny terén nie je priestorom inštinktívneho strachu jednotlivca z ohrozujúcej sily prírody. Na to je príliš blízko bezpečne uprataného mestského prostredia. Skôr je plný neistoty a paranoje z možného, ukrytého, nemestského či mimo mestského, neznámeho.  Je ale potrebné ho týchto vlastností zbaviť? Nechceme zmeniť leva na domácu mačičku, ani ho nechceme skrotiť do cirkusu, či zlomiť v ZOO. Môžu byť v meste aj prostredia, ktoré nebudú pre každého? Aké by mali mať hranice a pravidlá? Dá sa divokosť architektonizovať ?

Vágny terén ako architektonické zadanie 

Keď architektúra a urbanizmus projektujú svoju túžbu na voľný priestor, nejasný terén, zdá sa, že nie sú schopné robiť nič iné než zavádzať násilné transformácie, meniť spoločenské odcudzenia na občianstvo, a snažia sa za každú cenu rozpustiť nekontaminovanú mágiu zbytočného v efektívnu realitu. Ak by sme mali použiť aktuálnu terminológiu v estetike, ktorá je základom myslenia Gillesa Deleuzeho, je architektúra navždy na strane foriem, viditeľneho a figuratívneho, má odstup, zatiaľ čo rozbitá individualita obyvateľa súčasného mesta hľadá sily namiesto foriem, namiesto odstupu sa zapája, chce haptiku namiesto optiky, rizóm namiesto figúry. (ISM)

Poloha architektonického myslenia voči TV v texte Iganisi Sola Moralesa stála na začiatku nášho uvažovania pri definovaní zadania a ostala platná aj na konci semestra pri kritikách študentských projektov a nášho spoločného úsilia nájsť spôsob nazerania, chápania a starosti o nielen špecifické územie LIDA, ale uvedomenie si potenciálu prostredia rieky Dunaj a jej nábreží v Bratislave alebo na jej hraniciach. Ďakujeme Ivane Rumanovej a Petrovi Szalayovi za impulz a nasmerovanie našej pozornosti a pohľadu a za kritiku počas a na konci semestra rovnako ako aj Andrejovi Badinovi za pohľad z prostredia mimo BA. 

Ateliér dva/ja Katedra architektonickej tvorby VŠVU v Bartislave

Vedúci ateliéru Benjamín Brádňanský a Vít Halada

Študenti: Nicol Bodnárová, Mária Kostolníková, Michaela Krpálová, Nikhil Makhijani, Lívia Molnárová, Dávid Nosko, Sabina Savková, Nishita Talatiya

Benjanmín Brádňanský a Vít Halada
Architekti, vedú ateliér dva/ja na Katedre architektonickej tvorby VŠVU v Bartislave a architektonický ateliér n/a

PROVOKÁCIE TV



Počas letného semestra 2020 na Katedre architektonickej tvorby Vysokej školy výtvarných umení v ateliéry DVAja vzniklo v takomto ideovom rámci 8 projektov/provokácii. Nasledujúce anotácie, nie všetkých projektov, sú niekde medzi ich spätnou interpretáciou a pôvodnými autorskými správami alebo esejami.

DÁVID NOSKO – KOMPOZITNÉ KRAJINY

Projekt pozostáva z návrhu kompozitných krajín, reliéfnych variácií, ktoré vznikajú akumuláciou nepoužiteľných alebo odpadových objektov a materiálov. Spôsoby ukladania sú navrhnuté tak, aby poskytovali novú bohatosť životných podmienok prostredia pre rastliny a živočíchy, čím sa zvyšuje rozmanitosť biotopov a druhov. Výsledné kompozitné krajiny sú miestom stretu ľudskej aktivity a aktivity prírody. (DN)
 
TV na LIDE je identifikovaný ako skladisko mestom nechceného materiálu, ale možno aj priestorom akumulácie ideológií o programov, ktoré doteraz existujú na mieste nielen ako fyzické fragmenty, ale aj urbánne histórie a legendy a sny. Projekt samotný sa síce zameriava na fyzické akumulácie materiálu a odpadu a ich uvedomelým ukladaním v priestore vytvára nové terénne a priestorové podklady pre neantropocentrické spoločenstvá pričom človek a jeho prítomnosť spojená so zmysluplnou programovou náplňou  v takto definovanom priestore ostáva vedome otvorená a problematická. Možná vrstva interpretácie závadných antropocentrických alebo ideologických snov, plánov alebo histórií by mohla byť pokračovaním projektu smerom k ešte bohatšej krajine akumulácií a transformácií.


MICHAELA KRPÁLOVÁ - NOVÁ VÁGNOSŤ, NOVÁ VLNA a NOVÝ TERÉN

Cieľom je vytvoriť rovnosť miery alienácie všetkých troch typov návštevníkov (zviera , občan, vyvrheľ), rovnako, poskytnúť im jednotný pocit komfortu aj diskomfortu, umožňujúc ich voľný prechod a koexistenciu v tomto priestore. Permeabilita pre všetkých, zároveň však neutralizácia tohto boja prírody a človeka vo vágnosti a nejasnosti. Manifestáciou vágnosti by mohol byť cudzí amplifikovaný vágny terén nepatriaci nikomu. Lano a Pletivo ako polopriepustná, priehľadná bariéra.

Vytýčené územie slúži ako médium na presun a premiešavanie rôznych návštevníkov územia, nie je ani ľudským ani prírodným teritóriom, je teritóriom novým, vágnym, chaotickým a dobrovoľne ponechaný pokračovaniu chaosu, ponechaný napospas prírodným a alternatívnym ľudským aktivitám. (MK)

Stres zo stretu mesta, prírody a mimo spoločenského je artikulovaný v priestorovej štruktúre bariér, zákrytov, uzlov. Susedstvo alebo blízkosť  rôznosti a inakosti je vlastná TV. Srna pri zjazde z prístavného mosta medzi farebnými trikotmi cyklistov, - surreálny okamih – prekvapenie, radosť, strach, nebezpečie. Určite však autenticita. Ak mesto je divadlom, kde občania hrajú kultivovane svoje rol, tak TV môže byť nielen stretnutím hraného s prírodným ale aj s autentickým - mimo spoločenským alebo so spoločnosti vylúčeným alebo zatiaľ spoločnosťou neakceptovaným. Otáznym a provokatívnym v projekte ostáva  lineárny, respektíve potenciálne sieťový charakter navrhovanej štruktúry, ktorý ide nad rámec existujúcich bodových manifestácií stretov, čim ukazuje možnú ambíciu na prepájanie tokov naprieč existujúcim prostrediam. Zelené koridory ochrany prírody legislatívne zabezpečujúce migráciu živočíchov môžu byť precedensom pre paralelné a prestupujúce siete nielen prírodnej ale aj spoločenskej rôznosti.