Monitoring hmyzu na lokalite Lido
MAREK SEMELBAUER
Úvod
Urbánne prostredie je už nejaký čas v pozornosti prírodovedcov. Postupne sa hromadia doklady o tom, že početnosť aj diverzita hmyzu postupne klesá. Za hlavného vinníka je načastejšie označované moderné priemyselné poľnohospodárstvo. Všetky časti krajiny však nie sú rovnako zasiahnuté stratou biodiverzity, stále v nej existujú útočiská a jedným z takých je práve mestská krajina. Mestá a obce tvoria asi 4% plochy Slovenska, čo sa nezdá veľa. Lenže v 4. a 5. stupni ochrany sa na Slovensku nachádza iba niečo vyše 2% krajiny, takže príspevok miest a obcí k biodiverzite môže byť zásadný.
Výsledky výskumu biodiverzity v meste ukazujú – na prvý pohľad prekvapivo – že biodiverzita opeľovačov môže byť v meste vyššia než v okolitej voľnej krajine, ale dokonca môže byť vyššia či aspoň porovnateľná ako v chránených územiach. V mestách sa dobre darí predovšetkým včelám. Vyhovuje im teplá mestská mikroklíma a mozaikovité prostredie. Navyše im príliš neprekáža časté kosenie, pretože hniezda si zakladajú najčastejšie pod zemou, prípadne v mŕtvom dreve. Motýle sú však na kosenie veľmi citlivé, preto sa v mestách darí skôr motýľom viazaným na dreviny, prípadne veľmi mobilným druhom, ako sú viaceré babôčky.
Metodika
Monitoring prebiehal vo vegetačnej sezóne 2021 od apríla do začiatku októbra. Lokalita bola navštevovaná v približne mesačných intervaloch, celkovo bolo vykonaných 6 návštev.
Opeľovače boli mapované pomocou troch metód. Denné druhy motýľov, čmele, rovnokrídlovce a niektoré ďalšie v teréne rozpoznateľné druhy hmyzu boli monitorované modifikovanou transektovou metódou, t.j. mapovateľ prechádza po vytýčenej trase a značí si príslušné druhy a ich počty. Na lokalite boli tiež exponované žlté misky v počte 5+5 na dvoch miestach (na ruderálnej ploche pri moste Apollo a v blízkosti solitérnych stromov z opačnej strany mosta), obyčajne aspon 5 hodín. Napokon, časť druhov bola odchytávaná individuálne, buď boli vyhľadávané príslušné mikrohabitaty (mŕtve drevo, výrony miazgy, oslnené plôšky vegetácie a holej zeme) alebo smýkaním bylinnej vegetácie.
Monitorované boli dominantné skupiny opeľovačov: denné motýle (Papilionoidea), z radu Blanokrídlovce (Hymenoptera) včely (Anthophila), žihadlovky (Scoliidae) a kutavky (Sphecidae), z radu dvojkrídlovce (Diptera) pestrice (Syrphidae), okanky (Conopidae), chlpačky (Bombylidae) a muchárky (Asilidae), z radu rovnokrídlovce (Orthoptera) iba niektoré výrazné druhy.
Na určovanie boli použité nasledovné práce: denné motýle: Macek et al. (2015), včely, kutavky a žihadlovky: Macek et al. (2017), rody včiel a čalúnnicovité včely: Amiet & Krebs (2012), pestrice: van Veen (2004), okanky a chlpačly: van Veen (2020), muchárky: Wolf et al. (2018), rovnokrídlovce: Kočárek et al. (2015).
Výsledky
Spolu som zaznamenal 352 jedincov hmyzu zaradených do 6 radov a 98 taxónov, z toho 24 druhov motýľov, 32 druhov blanokrídlovcov, 31 druhov dvojkrídlovcov a 2 druhy chrobákov. Okrem hmyzu sa na lokalite vyskytovali aj 3 druhy plazov a jeden druh žiabronôžky.
Motýle s dennou aktivitou (Papilionoidea)
Denné motýle boli reprezentované najmä bežnými a rozšírenými druhmi typickými pre mezofilné lúky a lužné lesy. Medzi nimi sa vyskytoval jeden druh európskeho významu – ohniváčik veľký (Lycaena dispar), ktorý je na západnom Slovensku široko rozšírený a nie je ohrozený. Jednozančne najbežnejšie druhy sú modráčik obyčajný (Polyommatus icarus) a očkáň lúčny (Maniola jurtina).
Blanokrídlovce (Hymenoptera)
Z blanokrídlovcov som zaznamenal viacero zaujímavých včiel, ako vlnárka sedemtŕňová (Anthidium septemspinosum) a vlnárka florentínska (Anthidium florentinum), teplomilné druhy, ktoré sa v oblasti západného Slovenska nachádzajú blízko alebo priamo na severnej hranici svojho rozšírenia. Jedná sa o nápadné a veľké druhy, ktoré sú relatívne jednoducho rozpoznateľné. Samci oboch druhov sú teritoriálni, teritóriá si zajkladajú v blízkosti väčších trsov kvetov, ktoré samičky využívajú ako zdroj nektáru a peľu, v prípade vlnárky sedemtŕňovej je to vika, pri vlnárke florentínskej trsy hadinca alebo smohly.
Ďalšia zaujímavá dvojica je ploskočielka Nomiapis diversipes a jej kukučka Pasites maculatus. Ploskočielka je v teplých oblastiach Slovenska relatívne rozšírená, ale napr. v ČR je to vyhynutý druh, rovnako ako P. maculatus. V Bratislave som oba druhy zaznamenal na viacerých lokalitách, ale najmä P. maculatus sa vyskytuje iba jednotlivo.
Zrejme najvýznamnejší nález je druh Epeolus tarsalis. Rovnako ako P. maculatus je to kukučka, v Európe sa recentne vyskytuje najmä na atlantickom pobreží, v Holandsku a Francúzsku. V strednej Európe existujú dnes už iba historické doklady o jeho prítomnosti, s výnimkou jedného nálezu zo Sandbergu (NPR Devínska Kobyla) z r. 2018 (Bogusch & Hadrava 2018). Exemplár z Lida tak predstavuje iba druhý recentný nález zo strednej Európy.
S kutaviek sa vyskytovali 2 nepôvodné ale nápadné a veľké druhy: kutavka mexická (Isodontia mexicana) a kutavka americká (Sceliphron caementarium). Oba druhy sú v súčastnosti bežné a rýchlo expandujú.
Dvojkrídlovce (Diptera)
Najnápadnejšia mucha bola jednoznačne muchárka čierna (Dasypogon diadema, Asilidae), v Nemecku a ČR je na červenom zozname ako silne ohrozený, resp. zraniteľný, ale zdá sa, že v Bratislave je pomerne rozšírená. Je veľká takmer 3 cm a dospelé muchy sú dravé – lovia iný hmyz, predovšetkým včely, čo je pre predátory netypické. Tie sú obyčajne oportunistické, lovia najdostupnejšiu korisť, akú zvládnu uloviť. Prítomnosť muchárky čiernej tak ukazuje, že koristi – teda včiel – je na lokalite dostatok, čo môžeme vyhodnotiť ako pozitívny signál. Ďalší zaujímavý druh je drobná muchárka Holopogon fumipennis (Asilidae), v Nemecku ohrozený druh. Je viazaný na otvorené prostredie, uprednostňuej suché a teplé vysokobylinné porasty s prítomnosťou solitérnych stromov.
S pestríc sa tu vyskytujú 2 veľmi zaujímavé druhy: Calliprobola speciosa a Sphiximorpha subsessilis. C. speciosa je jedna z najkrajších a najväčších pestríc na Slovensku. Larva je viazaná na rozkladajúce sa korene alebo mokré dutiny nízko na kmeni stromu. Jedná sa o vzácny druh uprednostňujúci pahorkatiny, v ČR a Španielsku je považovaný za ohrozený.
Sphiximorpha subsessilis je považovaná za silne ohrozenú v Nemecku a ohrozenú v ČR, na Európskej úrovni je považovaná za ustupujúci a lokalizovaný druh. Jej larvy sú viazané na špeciálny mikrohabitat: výrony miazgy, predovšetkým topoľov a brestov, ktoré sú na ich tvorbu obzvlášť náchylné. Výron je kolonizovaný baktériami a ďalšími mikroorganizmami, ktorými sa larva pestrice živí. Dospelá pestrica veľmi presvedčivo napodobňuje samotárske osy a je jedným z najkrajších príkladov mimikry v našej prírode. Oba tieto druhy sa vyskytovali priamo na solitérnych stromoch vedľa mosta Apollo.
Na výrony miazgy sú viazané aj pestrice rodu Brachyopa, z ktoých sa v lužnom lese pozdĺž Dunaja vyskytujú až 3 druhy: B. bicolor, B. insensilis a B. maculipennis. V Maďarsku sú všetky 3 druhy považované za vzácne, za viac či menej ohrozené sú považované aj v ČR a Nemecku.
Treba sponemúť aj bližšie neurčenú okanku rodu Conops (Conopidae). Podľa dostupného kľúča sa mi tento druh nepodarilo určiť, môže sa teda jednať o druh z územia Slovenska dosiaľ neznámy.
Chrobáky (Coleoptera)
V Lide sa vyskytujú 2 druhy májkovitých chrobákov: Mylabris variabilis a Epicauta rufidrosum. Oba druhy sú chránené, zaujímavé je, že napr. E. rufidorsum bola zo Slovenska dlho známa iba zo starších zberov z 50-tych rokov 20 storočia, no dnes sa vracia. Snáď to súvisí s otepľovaním klímy a pravdepodobne aj s výstavbou okolo Bratislavy. Výstavba totiž dočasne vytvára plochy holej pôdy, ktoré zarastajú riedkou bylinnou a bohato kvitnúcou vegetáciou. Takéto miesta majú veľmi teplú mikroklímu a veľmi vyhovujú veľkému množstvu rôznych druhov koníkov. Práve znáškami vajíčok niektorých väčších koníkov sa živia larvy májok. Dospelé májky sú zase kvetomilné, často ich môžeme nájsť, ako sedia na kvetoch a jedia peľ, hoci E. rufidorsum sa živý aj zelenými časťami rastlín. V Lide sa oba druhy vyskytovali na ruderalizovanej ploche s komonicou bielou, bodliakmi a hadincami.
Rovnokrídlovce (Orthoptera)
Plochy s veĺkým množstvom obnaženej pôdy sú obľúbený životný priestor koníka modrokrídleho (Oedipoda coerulecens) aj koníka ružovokrídleho (Calliptamus itallicus). Oba druhy sa na vhodných plôškach vyskytovali veľmi početne až masovo, v rámci Slovenska sú to v teplých oblastiach veľmi hojné druhy.
Vyskytovali sa tu však aj zaujímavejsšie druhy, ako koník slaniskový (Aiolopus thalasinus) a Dociostaurus brevicollis, ktoré sú v ČR v rôznej miere ohrozené (EU a CR), hoci na európskej úrovni patria oba k menej dotknutým druhom (Least Concerned - LC). Dociostaurus brevicollis je viazaný na otvorené biotopy s obnaženou pôdou, aké sa nachádzajú aj na sledovanej lokalite, koník slaniskový je viazaný na slaniská, zaplavované alebo vlhké lúky s obnaženou pôdou. Jedná sa však o mobilný druh a imága je možné pozorovať aj veľmi ďaleko od reprodukčných lokalít.
Žiabronôžky
Na prašných cestách sa po dažďoch tvoria mláky, ktoré sú habitatom pre špecializovanú faunu. Jej najvýraznejším predstaviteľom sú žiabronôžky, ktoré boli na lokalite reprezentované druhom Branchipus schaefferi. Je to nesmierne stará skupina kôrovcov, ktorej pôvod je možné vystopovať až do prvohôr. V súčastnosti nedokážu prežívať v stálych vodných nádržiach, pretože by neobstáli v konkurencii iných dravých živočíchov. Dnes preto obývajú iba periodické mláky, kde sa vyhnú rôznym dravým druhom chrobákov, bzdôch a vážok. Po vyschnutí mláky dospelé jedince hynú, prežívajú však ich vajíčka, ktoré sú nesmierne odolné, vydržia extrémne vysoké aj nížke teploty, dokonca prežijú aj prechod tráviacim traktom vtákov, čo je zároveň spôsob, ako sa šíria na nové lokality.
Pre ich prežívanie je podstatné, že mláka musí mať iba minimum vegetácie, inak sa voda z nej odparí príliš rýchlo a žiabronôžky nestihnú dokončiť cyklus. Prašné cesty udržiavané občasným prejazdom vozidiel sú preto kľúčové pre zachovanie tohto miznúceho mikrohabitatu.
Zhodnotenie lokality
Entomofauna Lida je z ochranárskeho hľadiska zaujímavá a zaslúži si pozornosť. Za biologicky najhodnotnejšie považujem solitérne stromy obklopené vysokobylinnou vegetáciou, sprevádzané obnaženou pôdou a periodickými mlákami. Hrádza je kosená 1-2 x ročne, čo vytvára vhodné podmienky pre lúčne druhy. Priľahlý lužný les poskytuje životný útočisko pre osobitnú, hoci relatívne chudobnejšiu faunu opeľovačov. Vzniká tak mozaikovité prostredie, ktoré postykuje životný priestor pre bohatú, prevažne teplomilnú faunu, v ktorej nechýbajú vzácne a z ochranárskeho hľadiska významné druhy.
Rôzne ranosukcesné plochy s veľkým podielom obnaženej pôdy sú jeden z najviac nedocenených biotopov. Málo kto si uvedomuje, že takéto prostredie poskytuje vynikajúce podmienky pre lúčne koníky ale aj včely, kutavky, žiabronôžky a mnohé ďalšie. Suchá a teplá mikroklíma týchto miest vyslovene vyhovuje teplomilným druhom hmyzu, kam napr. samotárske včely jednozančne patria. Takéto miesta majú zároveň krátke trvanie, ak sú ponechané „na prírodu“, zaniknú a s nimi aj ich fauna. Je dobré si uvedomiť, že opeľovače sú obyvatelia najmä otvorenej, nelesnej krajiny. Vhodných fragmentov, kde tieto druhy môžu prežívať rýchlo ubúda. Vhodný spôsob, ako zabezpečiť ich prežitie do budúcnosti je aktívne manažovať tie miesta, kde žijú a zároveň vytvárať nové tam, kde to podmienky dovolia.
Úprava takéhoto miesta v štýle barokovej záhrady, výsev trávnika a kosenie v dvojtýždňových intervaloch, odstránenie spadnutých stromov či spevnenie prašných ciest asfaltom jednoznačne zničí hodnotné útočisko biodiverzity.
Za vhodný manažment považujem kosenie max. 1x ročne ku koncu vegetačnej sezóny, pričom kosenie by malo byť mozaikové a s ponechaním asi 50% plochy nepokosenej. Mŕtve drevo, usychajúce alebo vyvrátené stromy ponechávať na mieste, vhodná môže byť cielená výsadba náhradníkov a zároveň odstraňovanie inváznych druhov, najmä pajaseňa, krídlatky a zlatobyle.
Mgr. Marek Semelbauer, PhD.
Vedecký pracovník na Ústave Zoologie SAV v Bratislave, zaoberá sa najmä faunistikou, morfológiou a ekológiou dvojkrídlovcov. Dlhodobo sa venuje rôznym ochranárskym témam, predovšetkým ochrane nelesných biotopov.
Urbánne prostredie je už nejaký čas v pozornosti prírodovedcov. Postupne sa hromadia doklady o tom, že početnosť aj diverzita hmyzu postupne klesá. Za hlavného vinníka je načastejšie označované moderné priemyselné poľnohospodárstvo. Všetky časti krajiny však nie sú rovnako zasiahnuté stratou biodiverzity, stále v nej existujú útočiská a jedným z takých je práve mestská krajina. Mestá a obce tvoria asi 4% plochy Slovenska, čo sa nezdá veľa. Lenže v 4. a 5. stupni ochrany sa na Slovensku nachádza iba niečo vyše 2% krajiny, takže príspevok miest a obcí k biodiverzite môže byť zásadný.
Výsledky výskumu biodiverzity v meste ukazujú – na prvý pohľad prekvapivo – že biodiverzita opeľovačov môže byť v meste vyššia než v okolitej voľnej krajine, ale dokonca môže byť vyššia či aspoň porovnateľná ako v chránených územiach. V mestách sa dobre darí predovšetkým včelám. Vyhovuje im teplá mestská mikroklíma a mozaikovité prostredie. Navyše im príliš neprekáža časté kosenie, pretože hniezda si zakladajú najčastejšie pod zemou, prípadne v mŕtvom dreve. Motýle sú však na kosenie veľmi citlivé, preto sa v mestách darí skôr motýľom viazaným na dreviny, prípadne veľmi mobilným druhom, ako sú viaceré babôčky.
Metodika
Monitoring prebiehal vo vegetačnej sezóne 2021 od apríla do začiatku októbra. Lokalita bola navštevovaná v približne mesačných intervaloch, celkovo bolo vykonaných 6 návštev.
Opeľovače boli mapované pomocou troch metód. Denné druhy motýľov, čmele, rovnokrídlovce a niektoré ďalšie v teréne rozpoznateľné druhy hmyzu boli monitorované modifikovanou transektovou metódou, t.j. mapovateľ prechádza po vytýčenej trase a značí si príslušné druhy a ich počty. Na lokalite boli tiež exponované žlté misky v počte 5+5 na dvoch miestach (na ruderálnej ploche pri moste Apollo a v blízkosti solitérnych stromov z opačnej strany mosta), obyčajne aspon 5 hodín. Napokon, časť druhov bola odchytávaná individuálne, buď boli vyhľadávané príslušné mikrohabitaty (mŕtve drevo, výrony miazgy, oslnené plôšky vegetácie a holej zeme) alebo smýkaním bylinnej vegetácie.
Monitorované boli dominantné skupiny opeľovačov: denné motýle (Papilionoidea), z radu Blanokrídlovce (Hymenoptera) včely (Anthophila), žihadlovky (Scoliidae) a kutavky (Sphecidae), z radu dvojkrídlovce (Diptera) pestrice (Syrphidae), okanky (Conopidae), chlpačky (Bombylidae) a muchárky (Asilidae), z radu rovnokrídlovce (Orthoptera) iba niektoré výrazné druhy.
Na určovanie boli použité nasledovné práce: denné motýle: Macek et al. (2015), včely, kutavky a žihadlovky: Macek et al. (2017), rody včiel a čalúnnicovité včely: Amiet & Krebs (2012), pestrice: van Veen (2004), okanky a chlpačly: van Veen (2020), muchárky: Wolf et al. (2018), rovnokrídlovce: Kočárek et al. (2015).
Výsledky
Spolu som zaznamenal 352 jedincov hmyzu zaradených do 6 radov a 98 taxónov, z toho 24 druhov motýľov, 32 druhov blanokrídlovcov, 31 druhov dvojkrídlovcov a 2 druhy chrobákov. Okrem hmyzu sa na lokalite vyskytovali aj 3 druhy plazov a jeden druh žiabronôžky.
Motýle s dennou aktivitou (Papilionoidea)
Denné motýle boli reprezentované najmä bežnými a rozšírenými druhmi typickými pre mezofilné lúky a lužné lesy. Medzi nimi sa vyskytoval jeden druh európskeho významu – ohniváčik veľký (Lycaena dispar), ktorý je na západnom Slovensku široko rozšírený a nie je ohrozený. Jednozančne najbežnejšie druhy sú modráčik obyčajný (Polyommatus icarus) a očkáň lúčny (Maniola jurtina).
Blanokrídlovce (Hymenoptera)
Z blanokrídlovcov som zaznamenal viacero zaujímavých včiel, ako vlnárka sedemtŕňová (Anthidium septemspinosum) a vlnárka florentínska (Anthidium florentinum), teplomilné druhy, ktoré sa v oblasti západného Slovenska nachádzajú blízko alebo priamo na severnej hranici svojho rozšírenia. Jedná sa o nápadné a veľké druhy, ktoré sú relatívne jednoducho rozpoznateľné. Samci oboch druhov sú teritoriálni, teritóriá si zajkladajú v blízkosti väčších trsov kvetov, ktoré samičky využívajú ako zdroj nektáru a peľu, v prípade vlnárky sedemtŕňovej je to vika, pri vlnárke florentínskej trsy hadinca alebo smohly.
Ďalšia zaujímavá dvojica je ploskočielka Nomiapis diversipes a jej kukučka Pasites maculatus. Ploskočielka je v teplých oblastiach Slovenska relatívne rozšírená, ale napr. v ČR je to vyhynutý druh, rovnako ako P. maculatus. V Bratislave som oba druhy zaznamenal na viacerých lokalitách, ale najmä P. maculatus sa vyskytuje iba jednotlivo.
Zrejme najvýznamnejší nález je druh Epeolus tarsalis. Rovnako ako P. maculatus je to kukučka, v Európe sa recentne vyskytuje najmä na atlantickom pobreží, v Holandsku a Francúzsku. V strednej Európe existujú dnes už iba historické doklady o jeho prítomnosti, s výnimkou jedného nálezu zo Sandbergu (NPR Devínska Kobyla) z r. 2018 (Bogusch & Hadrava 2018). Exemplár z Lida tak predstavuje iba druhý recentný nález zo strednej Európy.
S kutaviek sa vyskytovali 2 nepôvodné ale nápadné a veľké druhy: kutavka mexická (Isodontia mexicana) a kutavka americká (Sceliphron caementarium). Oba druhy sú v súčastnosti bežné a rýchlo expandujú.
Dvojkrídlovce (Diptera)
Najnápadnejšia mucha bola jednoznačne muchárka čierna (Dasypogon diadema, Asilidae), v Nemecku a ČR je na červenom zozname ako silne ohrozený, resp. zraniteľný, ale zdá sa, že v Bratislave je pomerne rozšírená. Je veľká takmer 3 cm a dospelé muchy sú dravé – lovia iný hmyz, predovšetkým včely, čo je pre predátory netypické. Tie sú obyčajne oportunistické, lovia najdostupnejšiu korisť, akú zvládnu uloviť. Prítomnosť muchárky čiernej tak ukazuje, že koristi – teda včiel – je na lokalite dostatok, čo môžeme vyhodnotiť ako pozitívny signál. Ďalší zaujímavý druh je drobná muchárka Holopogon fumipennis (Asilidae), v Nemecku ohrozený druh. Je viazaný na otvorené prostredie, uprednostňuej suché a teplé vysokobylinné porasty s prítomnosťou solitérnych stromov.
S pestríc sa tu vyskytujú 2 veľmi zaujímavé druhy: Calliprobola speciosa a Sphiximorpha subsessilis. C. speciosa je jedna z najkrajších a najväčších pestríc na Slovensku. Larva je viazaná na rozkladajúce sa korene alebo mokré dutiny nízko na kmeni stromu. Jedná sa o vzácny druh uprednostňujúci pahorkatiny, v ČR a Španielsku je považovaný za ohrozený.
Sphiximorpha subsessilis je považovaná za silne ohrozenú v Nemecku a ohrozenú v ČR, na Európskej úrovni je považovaná za ustupujúci a lokalizovaný druh. Jej larvy sú viazané na špeciálny mikrohabitat: výrony miazgy, predovšetkým topoľov a brestov, ktoré sú na ich tvorbu obzvlášť náchylné. Výron je kolonizovaný baktériami a ďalšími mikroorganizmami, ktorými sa larva pestrice živí. Dospelá pestrica veľmi presvedčivo napodobňuje samotárske osy a je jedným z najkrajších príkladov mimikry v našej prírode. Oba tieto druhy sa vyskytovali priamo na solitérnych stromoch vedľa mosta Apollo.
Na výrony miazgy sú viazané aj pestrice rodu Brachyopa, z ktoých sa v lužnom lese pozdĺž Dunaja vyskytujú až 3 druhy: B. bicolor, B. insensilis a B. maculipennis. V Maďarsku sú všetky 3 druhy považované za vzácne, za viac či menej ohrozené sú považované aj v ČR a Nemecku.
Treba sponemúť aj bližšie neurčenú okanku rodu Conops (Conopidae). Podľa dostupného kľúča sa mi tento druh nepodarilo určiť, môže sa teda jednať o druh z územia Slovenska dosiaľ neznámy.
Chrobáky (Coleoptera)
V Lide sa vyskytujú 2 druhy májkovitých chrobákov: Mylabris variabilis a Epicauta rufidrosum. Oba druhy sú chránené, zaujímavé je, že napr. E. rufidorsum bola zo Slovenska dlho známa iba zo starších zberov z 50-tych rokov 20 storočia, no dnes sa vracia. Snáď to súvisí s otepľovaním klímy a pravdepodobne aj s výstavbou okolo Bratislavy. Výstavba totiž dočasne vytvára plochy holej pôdy, ktoré zarastajú riedkou bylinnou a bohato kvitnúcou vegetáciou. Takéto miesta majú veľmi teplú mikroklímu a veľmi vyhovujú veľkému množstvu rôznych druhov koníkov. Práve znáškami vajíčok niektorých väčších koníkov sa živia larvy májok. Dospelé májky sú zase kvetomilné, často ich môžeme nájsť, ako sedia na kvetoch a jedia peľ, hoci E. rufidorsum sa živý aj zelenými časťami rastlín. V Lide sa oba druhy vyskytovali na ruderalizovanej ploche s komonicou bielou, bodliakmi a hadincami.
Rovnokrídlovce (Orthoptera)
Plochy s veĺkým množstvom obnaženej pôdy sú obľúbený životný priestor koníka modrokrídleho (Oedipoda coerulecens) aj koníka ružovokrídleho (Calliptamus itallicus). Oba druhy sa na vhodných plôškach vyskytovali veľmi početne až masovo, v rámci Slovenska sú to v teplých oblastiach veľmi hojné druhy.
Vyskytovali sa tu však aj zaujímavejsšie druhy, ako koník slaniskový (Aiolopus thalasinus) a Dociostaurus brevicollis, ktoré sú v ČR v rôznej miere ohrozené (EU a CR), hoci na európskej úrovni patria oba k menej dotknutým druhom (Least Concerned - LC). Dociostaurus brevicollis je viazaný na otvorené biotopy s obnaženou pôdou, aké sa nachádzajú aj na sledovanej lokalite, koník slaniskový je viazaný na slaniská, zaplavované alebo vlhké lúky s obnaženou pôdou. Jedná sa však o mobilný druh a imága je možné pozorovať aj veľmi ďaleko od reprodukčných lokalít.
Žiabronôžky
Na prašných cestách sa po dažďoch tvoria mláky, ktoré sú habitatom pre špecializovanú faunu. Jej najvýraznejším predstaviteľom sú žiabronôžky, ktoré boli na lokalite reprezentované druhom Branchipus schaefferi. Je to nesmierne stará skupina kôrovcov, ktorej pôvod je možné vystopovať až do prvohôr. V súčastnosti nedokážu prežívať v stálych vodných nádržiach, pretože by neobstáli v konkurencii iných dravých živočíchov. Dnes preto obývajú iba periodické mláky, kde sa vyhnú rôznym dravým druhom chrobákov, bzdôch a vážok. Po vyschnutí mláky dospelé jedince hynú, prežívajú však ich vajíčka, ktoré sú nesmierne odolné, vydržia extrémne vysoké aj nížke teploty, dokonca prežijú aj prechod tráviacim traktom vtákov, čo je zároveň spôsob, ako sa šíria na nové lokality.
Pre ich prežívanie je podstatné, že mláka musí mať iba minimum vegetácie, inak sa voda z nej odparí príliš rýchlo a žiabronôžky nestihnú dokončiť cyklus. Prašné cesty udržiavané občasným prejazdom vozidiel sú preto kľúčové pre zachovanie tohto miznúceho mikrohabitatu.
Zhodnotenie lokality
Entomofauna Lida je z ochranárskeho hľadiska zaujímavá a zaslúži si pozornosť. Za biologicky najhodnotnejšie považujem solitérne stromy obklopené vysokobylinnou vegetáciou, sprevádzané obnaženou pôdou a periodickými mlákami. Hrádza je kosená 1-2 x ročne, čo vytvára vhodné podmienky pre lúčne druhy. Priľahlý lužný les poskytuje životný útočisko pre osobitnú, hoci relatívne chudobnejšiu faunu opeľovačov. Vzniká tak mozaikovité prostredie, ktoré postykuje životný priestor pre bohatú, prevažne teplomilnú faunu, v ktorej nechýbajú vzácne a z ochranárskeho hľadiska významné druhy.
Rôzne ranosukcesné plochy s veľkým podielom obnaženej pôdy sú jeden z najviac nedocenených biotopov. Málo kto si uvedomuje, že takéto prostredie poskytuje vynikajúce podmienky pre lúčne koníky ale aj včely, kutavky, žiabronôžky a mnohé ďalšie. Suchá a teplá mikroklíma týchto miest vyslovene vyhovuje teplomilným druhom hmyzu, kam napr. samotárske včely jednozančne patria. Takéto miesta majú zároveň krátke trvanie, ak sú ponechané „na prírodu“, zaniknú a s nimi aj ich fauna. Je dobré si uvedomiť, že opeľovače sú obyvatelia najmä otvorenej, nelesnej krajiny. Vhodných fragmentov, kde tieto druhy môžu prežívať rýchlo ubúda. Vhodný spôsob, ako zabezpečiť ich prežitie do budúcnosti je aktívne manažovať tie miesta, kde žijú a zároveň vytvárať nové tam, kde to podmienky dovolia.
Úprava takéhoto miesta v štýle barokovej záhrady, výsev trávnika a kosenie v dvojtýždňových intervaloch, odstránenie spadnutých stromov či spevnenie prašných ciest asfaltom jednoznačne zničí hodnotné útočisko biodiverzity.
Za vhodný manažment považujem kosenie max. 1x ročne ku koncu vegetačnej sezóny, pričom kosenie by malo byť mozaikové a s ponechaním asi 50% plochy nepokosenej. Mŕtve drevo, usychajúce alebo vyvrátené stromy ponechávať na mieste, vhodná môže byť cielená výsadba náhradníkov a zároveň odstraňovanie inváznych druhov, najmä pajaseňa, krídlatky a zlatobyle.
Mgr. Marek Semelbauer, PhD.
Vedecký pracovník na Ústave Zoologie SAV v Bratislave, zaoberá sa najmä faunistikou, morfológiou a ekológiou dvojkrídlovcov. Dlhodobo sa venuje rôznym ochranárskym témam, predovšetkým ochrane nelesných biotopov.
Soví les
Užovka stromová v Sovom lese
Ohniváčik veľký (Lycaena dispar), bežný druh vlhkých lúk chránený európskou legislatívou
Samotárska včela melita lucernová (Melitta leporina)
Vlnárka sedemtŕňová (Anthidium spetemspinosum)
Vlnárka florentínska (Anthidium florentinum), samička, vzácnejší teplomilný druh
Samotárka Nomiapis
diversipes, samček je nápadný ostrohami na zadných holeniach
Včela – kukučka Pasites
maculatus kladie vajíčka do hniezd Nomiapis
diversipes
Epeolus tarsalis, vzácny, ustupujúci druh
Muchárka čierna (Dasypogon diadema), samička.
Muchárka čierna (Dasypogon diadema), samička s ulovenou včelou medonosnou
Muchárka čierna (Dasypogon diadema), samček
Pestrica Calliprobola
speciosa je viazaná na mŕtve drevo
Pestrica Calliprobola speciosa
Pestrica Sphiximorpha subsessilis nápadne pripomína samotárske osy
Samci pestrice Sphiximorpha subsessilis si strážia
teritóriá na kmeňoch stromov
Pestrica Brachyopa bicolor (Syrphidae), larvy sa vyvíjajú vo výronoch miazgy
Chlpačka Micromitra stupida (Bombyliidae) bola na Slovensku objavená iba nedávno
Májka Epicauta rufidorsum (Meloidae) na
komonici bielej
Májka Mylabris variabilis (Meloidae) na kvete
bodliaka
Koník slaniskový (Aiolopus thalassinus)
Koník Dociostaurus brevicollis
Koník Chorthippus parallelus, jeden z najbežnejších druhov koníkov
Žiabronôžka Branchipus schaefferi obýva periodické mláky