KAUZA LIDO, ALEBO O TÝCH, PRE KTORÝCH JE PRÍRODA NIČ

Mikuláš Huba


Je jeden „bradatý“ bonmot, ktorý znie približne takto: najgeniálnejší architekt je ten, ktorý sa zasadí za to, aby tá-ktorá lokalita zostala nezastavaná. Od vzniku tohto postrehu sa zastavaná plocha dramaticky rozšírila a nezastavaná zmenšila. Takže dnes by bol aktuálny dvojnásobne.

Áno, Lido bolo za mojej mladosti populárne miesto. Lenže, za mojej mladosti bola Bratislava trikrát menšia, ako je dnes, mala niekoľkokrát menej zastavanej plochy a viac vnútromestskej zelene – v absolútnom, a najmä v relatívnom vyjadrení,  teda v prepočte na jedného obyvateľa.

A potom prišli architekti a developeri presne opačného razenia v porovnaní s tým, o ktorom je reč v spomínanom bonmote. Ako príznačne hovoria dnešní protagonisti urbanizácie Lida a okolitej prírody medzi Starým mostom a Mostom Apollo: nie je tam teraz NIČ. Tým sami seba definujú, demaskujú a hovoria nám, aké je ich videnie sveta. Sú to tí isti, alebo podobní ako tí, pre ktorých NIČ znamenalo, resp. znamená aj  úpätie Hradného vrchu, Park kultúry a oddychu s priľahlou zeleňou, bratislavské vinohrady, Pečniansky les, Areál Iuventy na Búdkovej, staré záhrady v Slávičom údolí, Koliba, Karloveská zátoka, či dunajské ramená pod Bratislavou, alebo hoci stráne Devínskej Kobyly. A ak by sme išli trochu ďalej od Bratislavy, tak aj príroda národných parkov, napr. okolie Štrbského či Vrbického plesa.

Moje videnie sveta je presne opačné.Ja vidím na pravom brehu Dunaja pod Starým mostom bujný lužný les a v ňom ukrytú populárnu  lodenicu. To, že sa tam ten les zachoval, považujem za malý zázrak a požehnanie pre toto mesto, ktoré by si iní, rozumní a predvídaví chránili ako oko v hlave (už aj kvôli rastúcej klimatickej zmene a jej neblahým dopadom). Ten masív zelene na pravom brehu Dunaja má nielen veľkú mikroklimatickú, ekologickú a estetickú hodnotu, ale aj hodnotu psychogienickú – keďže tvorí upokojujúcu protiváhu voči okolitému urbanizovanému prostrediu.

Lenže ten pás prírody medzi bratislavskými mostami nie je len hodnota mestská, ale aj nadmestská, ba medzinárodná. Je to totiž  súčasť dunajského biokoridoru medzinárodného významu. Ide teda aj o čosi, čo je našou povinnosťou chrániť nielen kvôli sebe, ale ak kvôli svetu. Najmä, keď na opačnom bratislavskom brehu Dunaja sme takmer všetko prírodné už stihli zničiť, čím priame prepojenie dunajského a karpatského biokoridoru medzi Mostom Lafranconi a Zimným prístavom prakticky prestalo jestvovať. Takže nám zostal už len pravý breh. Ak zničíme, odprírodníme aj ten, (pri)dunajský biokoridor definitívne znefunkčníme.

Áno, v tom lese v okolí bývalého Lida sa nachádza všeličo, vrátane nelegálnych skládok odpadu. Ale to z neho nerobí NIČ, ale iba nastavuje zrkadlo tým, ktorí sa majú o mesto starať, a pritom tolerujú, že si s jeho vzácnou prírodou pomaly každý robí čo chce. Ten odpad je však problém relatívne ľahko riešiteľný. Betón, ktorý by tam niekto rád videl, by bol problém riešiteľný oveľa ťažšie.

Nie je mi cudzia nostalgia, ale som uzrozumený s faktom, že Lido sa na svoje pôvodné miesto už nevráti a nahradí ho mestská pláž povyše Starého mosta. Celú developerskú aktivitu, zaštítený populárnym fenoménom Lida, považujem za asi tak úprimnú, ako sú názvy park (riečny, zelený a pod.), brána alebo záhrada, pričom za týmito romantickými názvami či eufemizmami sa v skutočnosti  zväčša skrývajú tie najodprírodnenejšie komplexy zo skla a betónu.

Ešte sa na chvíľu vrátim k libretu tejto akcie. Správne sa v ňom konštatuje, že bratislavskí ochranári (a doplním, že aj niektorí angažovaní vedci, profesionálni ochrancovia prírody, žurnalisti ba i úradníci na komunálnej úrovni) v 80-tych rokoch minulého storočia vystupovali proti p,vodnému projektu Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, ktorý by zásadným spôsobom zmenil aj pravobrežie Dunaja pod Bratislavou. V tom čase sa však už tomuto rozostavanému technickému „veľdielu“ nedalo úplne zabrániť, a tak požadovali aspoň jeho zásadnú zmenu, v čom boli viac-menej úspešní, keďže napokon sa realizovalo iba Vodné dielo Gabčíkovo, a aj to v značne modifikovanej podobe. Spomínam to preto, lebo všetky dunajské lužné lesy pod Bratislavou mali byť podľa pôvodného projektu vyrúbané a hladina vody v zdrži (s doznievaním až po Bratislavu) mala denne kolísať v režime tzv. špičkovej výroby elektrickej energie. Ak by sa to bolo stalo, potom táto diskusia by bola bezpredmetná a celý inkriminovaný projekt, o ktorej je tu reč, by sa mohol volať nie Nové Lido, ale napr. Zapáchajúce bahno. Inými slovami, bratislavské lužné lesy sme zachránili kvôli prírode a verejnosti, a nie kvôli ziskom pár podnikateľov, ktorí nás opakovane presviedčajú o svojej neúcte k prírodnému a kultúrnemu dedičstvu, ako aj voči občanom.

Svoju predstavu o budúcnosti pridunajskej prírody a krajiny sme zhrnuli najskôr pod Návrh na ochranu bratislavských lužných lesov a neskôr pod Návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajskou, ktorý sme vo februári 1987  predložili vtedajšej slovenskej vláde. Návrh nebol prijatý, ale ani zamietnutý. Dosiaľ je táto idea živá a nedávno ju podporili takmer všetky relevantné subjekty: od Bratislavského samosprávneho kraja, cez Mesto Bratislava, príslušné mestské časti až po Predsedníctvo SAV, Úniu miest Slovenska a Slovenský ochranársky snem.

Aby bolo jasné. Nejde o to lužný les medzi Starým mostom a Mostom Apollo oplotiť, alebo ho vyhlásiť za prísnu prírodnú rezerváciu. Napokon, už dnes v ňom jestvuje sieť cestičiek plus spomínaná lodenica.  Nik sa nebráni tomu, aby tam citlivo a rozumne pribudla aj drobná infraštruktúra v podobe udržiavaných nespevnených chodníkov, lavičiek, košov na odpadky, náučného chodníka a pod. Pár odprírodnených plôch – najmä v blízkosti oboch mostov - sa žiada revitalizovať či renaturalizovať. Uznávam, že to územie môže byť prívetivejšie voči ľuďom, a teda aj mestotvornejšie.  O tom je napokon moderný koncept národného či prírodného parku: chrániť prírodu a zároveň ju primeraným spôsobom ukázať ľuďom, bez toho, aby to narušilo dlhodobé fungovanie prírodných ekosystémov.

Navyše, to všetko máme priamo na území hlavného mesta, čo je dosť unikátne, ale nie úplne bezprecedentné. Napokon Národný park Donau Auen sa začína na území Viedne a enkláva Národného parku Duna – Ipoly sa nachádza na území Budapešti. Prírodu pri riekach si chránia v mnohých veľkých mestách. V Európe vari vo všetkých, kde sa ešte nejaká zachovala.  Bez preháňania sa dá povedať, že my sme jediná z okolitých krajín, ktorá si hodnoty pridunajskej prírody nechráni komplexne a koncepčne, ba miestami sa tvári, akoby tieto unikáty nemali žiadnu hodnotu. Áno, ako keby boli NIČ.

Uvedomujem si, že to, čo tu píšem, nemá nič spoločné s „rozvojovými“ predstavami developerov o tomto území. Apropo. Zdá sa mi, že tí súčasní sa v Bratislave už realizovali až-až a zväčša veľmi nešťastne. Pokojne môžu nejaké priestory prenechať aj svojim nasledovníkom, ktorí budú, dúfajme, voči prírode ústretovejší a citlivejší, environmentálne vzdelanejší, kultúrnejší  a celkovo menej zištní, bezohľadní a rozpínaví.

Rezumé: Ak sa bude meniť príslušný územný plán, tak nie v prospech developerských zámerov a betónovania či zneužívania atraktívnych prírodných lokalít, ale tak, aby tunajšia príroda bola vyhlásená za intaktnú, teda nezastavateľnú plochu a rozšírila sa aj popod mosty, aby sa čo najviac sfunkčnilo kontinuum (pri)dunajského biokoridoru! Napríklad v neďalekom Brne takáto územnoplánovacia kategória funguje už dávno.




Prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc., geograf, environmentalista, krajinný ekológ a občiansky aktivista. Absolvent Prírodovedeckej fakulty UK a vedecký pracovník Geografického ústavu SAV, priebežne prednáša na viacerých univerzitách. Od r. 1975 pôsobí v ochranárskom hnutí doma i v zahraničí. Iniciátor vzniku medzinárodného Dunajského vyhlásenia a vedúci kolektívu tvorcov návrhu Národného parku Podunajsko. Aktívne sa zúčastnil na kľúčových medzinárodných podujatiach na záchranu Zeme. Je autorom desiatok knižných publikácií. Pravidelne komentuje spoločenské dianie v médiách i na Facebooku. Dvakrát bol zvolený za predsedu environmentálneho výboru slovenského parlamentu