Bratislavské Lido
územie zhmotnených túžob
MONIKA BOČKOVÁ
Viaceré príspevky na tomto
blogu opisujú územie Lida príznačným pojmom terrain vague. Zdanlivé prázdno,
neurčitosť a entropia sa však neviažu len k jeho súčasnému stavu, boli tomuto
územiu vlastné aj v minulosti.
Predtým, než bol tok Dunaja poznačený reguláciami, oddeľovala rieka dva kontrastné svety: mesto rozpínajúce sa na severe, ktoré postupne opúšťalo zovretie mestských hradieb a naproti tomu divoké, močaristé územie medzi rozvetvenými dunajskými ramenami na juhu. Pravý breh bol vacuus - neobsadený, neobývaný ako aj vagus - neurčitý svojou formou a ťažko uchopiteľný hoci aj pre samotných kartografov, ktorí sa jeho kontúry snažili stvárniť na mape.
Rekreácia
Inundačná zóna, ktorá nebola vhodná pre bývanie, prácu či priemysel sa napokon začala formovať ako dejisko rekreácie. Teritórium rozmanitosti rastlinných a živočíšnych druhov najprv lákalo k poľovačkám - aristokratickej kratochvíli, ktorú možno chápať ako predchodcu športu. Obdobie 18. a 19. storočia predstavovalo éru “krotenia prírody” - budovanie ochrannej hrádze s Viedenskou cestou v jej korune1, prehradenie Pečnianského, Chorvátskeho a Ovsištského ramena, kamenné násypy na spevnenie brehov a moderná parná lodná doprava postupne vytláčali divoký ráz miesta. Založenie prvého verejného mestského parku (Aupark, dnes Sad Janka Kráľa) v monarchií2 v rokoch 1775 – 1776 na Mostovej nive (Brücken Au) však rozvíjalo ďalej myšlienku rekreácie, keďže pravý breh bol naďalej považovaný za “záplavové územie s malými možnosťami iného využitia”. 3
V devätnástom storočí sa polarizácia brehov naďalej prehlbovala. Divadlo Aréna, reštaurácia Leberfinger, kaviareň Au Café, a športové spolky (veslársky, dostihový, korčuliarsky....) otvorili priestor pre organizovanú socializáciu pozdĺž Dunaja. Kým na ľavom brehu sa pracovalo a bývalo, na pravom sa zabávalo, športovalo, a oddychovalo. Stával sa tak väčšmi protipólom, antitézou, 4 urbanizovaného ľavého nábrežia. Bol “obráteným obrazom mesta, rovnako jeho kritikou ako aj jeho možnou alternatívou.” 5
![]()
Schéma riečnych kúpeľov zo začiatku 20.storočia
autorka: Monika Bočková
Riečne kúpele
Ďalšou formou rekreácie bezprostredne spätou s riekou bolo plávanie. V 18. storočí bolo plávanie zručnosťou, ktorú ovládal len málokto, prvé riečne kúpele preto vznikli ako plavecké školy. Nachádzali sa na pravom brehu Dunaja, za pontónovým mostom (loďkový most Karolíny Augusty / Schiffbrücke / Hajóhíd) v smere toku, tj. na území medzi dnešným Mostom SNP a Starým mostom. Ako prvá bola v roku 1847 vybudovaná civilná plavecká škola (Zivil Schwimmschule). O niečo neskôr bola vedľa nej zriadená aj cisárska kráľovská vojenská plavecká škola (k. k. Militär Schwimmschule). Plávanie a samotný pobyt v studenej vode bol čoraz populárnejší a preto sa plavecké školy a ich variácie neskôr pomenúvali ako Dunajské kúpele (Donau Bäder / Duna fürdők).
Riečne kúpele boli vo svojej podstate zaujímavou typológiou - sezónne ukotvené plavidlo alebo mobilný pavilón? Konštrukcia kúpeľov bola zvyčajne vyrobená z dreva. Líšil sa však spôsob ich nadnášania – niektoré boli položené na drevených pltiach alebo pontónoch, iné na oceľových rúrach. Kúpele boli rozdelené na ženskú a mužskú časť, symetricky po stranách osi. Samotné bazény boli veľké plavecké koše z mrežoviny, cez ktoré pretekal prúd rieky. Kúpele boli proti odplaveniu vždy chránené malým zálivom kľukatého pravého brehu. Záliv bol však zasypaný pri regulácii Dunaja v roku 1902 ako snaha o zrovnanie brehu a o rok neskôr kúpele strhol silný prúd rieky. Riečne kúpele boli následne vybudované na hlavnom brehu, kde v pozmenených a rozšírených podobách fungovali až do druhej svetovej vojny.
![]()
Meniaca sa poloha riečnych
kúpeľov
autorka: Monika Bočková
Kúpalisko Lido
Voda Dunaja prirodzene lákala na voľnejšiu rekreáciu než akú ponúkali limitujúce bazény riečnych kúpeľov. Impulz na zriadenie riečnej pláže Strandbad vzišiel z Viedne, kde mesto prevádzkovalo prírodnú pláž na ostrove Gänsehäufel. Krédom novej mestskej rekreácie sa stal triumvirát „licht, luft und sand“, obyvatelia Bratislavy sa dožadovali vzdušnej pieskovej pláže, kde
Predtým, než bol tok Dunaja poznačený reguláciami, oddeľovala rieka dva kontrastné svety: mesto rozpínajúce sa na severe, ktoré postupne opúšťalo zovretie mestských hradieb a naproti tomu divoké, močaristé územie medzi rozvetvenými dunajskými ramenami na juhu. Pravý breh bol vacuus - neobsadený, neobývaný ako aj vagus - neurčitý svojou formou a ťažko uchopiteľný hoci aj pre samotných kartografov, ktorí sa jeho kontúry snažili stvárniť na mape.
Rekreácia
Inundačná zóna, ktorá nebola vhodná pre bývanie, prácu či priemysel sa napokon začala formovať ako dejisko rekreácie. Teritórium rozmanitosti rastlinných a živočíšnych druhov najprv lákalo k poľovačkám - aristokratickej kratochvíli, ktorú možno chápať ako predchodcu športu. Obdobie 18. a 19. storočia predstavovalo éru “krotenia prírody” - budovanie ochrannej hrádze s Viedenskou cestou v jej korune1, prehradenie Pečnianského, Chorvátskeho a Ovsištského ramena, kamenné násypy na spevnenie brehov a moderná parná lodná doprava postupne vytláčali divoký ráz miesta. Založenie prvého verejného mestského parku (Aupark, dnes Sad Janka Kráľa) v monarchií2 v rokoch 1775 – 1776 na Mostovej nive (Brücken Au) však rozvíjalo ďalej myšlienku rekreácie, keďže pravý breh bol naďalej považovaný za “záplavové územie s malými možnosťami iného využitia”. 3
V devätnástom storočí sa polarizácia brehov naďalej prehlbovala. Divadlo Aréna, reštaurácia Leberfinger, kaviareň Au Café, a športové spolky (veslársky, dostihový, korčuliarsky....) otvorili priestor pre organizovanú socializáciu pozdĺž Dunaja. Kým na ľavom brehu sa pracovalo a bývalo, na pravom sa zabávalo, športovalo, a oddychovalo. Stával sa tak väčšmi protipólom, antitézou, 4 urbanizovaného ľavého nábrežia. Bol “obráteným obrazom mesta, rovnako jeho kritikou ako aj jeho možnou alternatívou.” 5
Schéma riečnych kúpeľov zo začiatku 20.storočiaautorka: Monika Bočková
Riečne kúpele
Ďalšou formou rekreácie bezprostredne spätou s riekou bolo plávanie. V 18. storočí bolo plávanie zručnosťou, ktorú ovládal len málokto, prvé riečne kúpele preto vznikli ako plavecké školy. Nachádzali sa na pravom brehu Dunaja, za pontónovým mostom (loďkový most Karolíny Augusty / Schiffbrücke / Hajóhíd) v smere toku, tj. na území medzi dnešným Mostom SNP a Starým mostom. Ako prvá bola v roku 1847 vybudovaná civilná plavecká škola (Zivil Schwimmschule). O niečo neskôr bola vedľa nej zriadená aj cisárska kráľovská vojenská plavecká škola (k. k. Militär Schwimmschule). Plávanie a samotný pobyt v studenej vode bol čoraz populárnejší a preto sa plavecké školy a ich variácie neskôr pomenúvali ako Dunajské kúpele (Donau Bäder / Duna fürdők).
Riečne kúpele boli vo svojej podstate zaujímavou typológiou - sezónne ukotvené plavidlo alebo mobilný pavilón? Konštrukcia kúpeľov bola zvyčajne vyrobená z dreva. Líšil sa však spôsob ich nadnášania – niektoré boli položené na drevených pltiach alebo pontónoch, iné na oceľových rúrach. Kúpele boli rozdelené na ženskú a mužskú časť, symetricky po stranách osi. Samotné bazény boli veľké plavecké koše z mrežoviny, cez ktoré pretekal prúd rieky. Kúpele boli proti odplaveniu vždy chránené malým zálivom kľukatého pravého brehu. Záliv bol však zasypaný pri regulácii Dunaja v roku 1902 ako snaha o zrovnanie brehu a o rok neskôr kúpele strhol silný prúd rieky. Riečne kúpele boli následne vybudované na hlavnom brehu, kde v pozmenených a rozšírených podobách fungovali až do druhej svetovej vojny.
Meniaca sa poloha riečnych
kúpeľovautorka: Monika Bočková
Kúpalisko Lido
Voda Dunaja prirodzene lákala na voľnejšiu rekreáciu než akú ponúkali limitujúce bazény riečnych kúpeľov. Impulz na zriadenie riečnej pláže Strandbad vzišiel z Viedne, kde mesto prevádzkovalo prírodnú pláž na ostrove Gänsehäufel. Krédom novej mestskej rekreácie sa stal triumvirát „licht, luft und sand“, obyvatelia Bratislavy sa dožadovali vzdušnej pieskovej pláže, kde
by sa mohli slniť celé
rodiny. Ľavý breh po regulácii už neposkytoval potrebnú plytčinu, jeho skalnatý
násyp viedol k rieke strmým svahom. Po neúspešnom plážovom pokuse na Pálenisku
a zamietnutej lokalite na Pečni sa ako vhodná ukázala piesčitá, plytká a
nevyužitá oblasť na pravobrežnej časti v oblasti zvanej Elysium. Pravý breh sa
opäť ukázal ako terrain vague, zbytkový priestor mesta, ktorý ako jediný ponúka
ideálnu plochu pre odvážne, priam utopické predstavy, na základe svojej vyčlenenosti
a “zjavného nedostatku iných hodnôt.”6
![]()
Možné lokality prírodnej pláže
autorka: Monika Bočková
Pláž, ktorá zhmotňovala túžbu širokej verejnosti, tu bola otvorená v roku 1920. Pomenovanie „Lido“ dostala až po úpravách a zväčšení v roku 1924, keďže vzdialene pripomínala slávnu pláž benátskej lagúny. Ďalšia úprava areálu v roku 1928 zahŕňala aj výstavbu železobetónového bazéna s rozmermi 33,33 m x 16 m . Po novom už Lido nebolo určené iba na relax ale i súťažný šport. Nový športový bazén stihol v prvom roku prevádzky dejiskom niekoľkých plaveckých stretnutí a vodnopólových súbojov. V letnej sezóne roku 1929 zaberalo plochu okolo 1200 metrov na dĺžku a 350 metrov na šírku. V dňoch vysokej frekvencie sa na Lide kúpalo až 5000 ľudí. Neskôr pribudol ďalší 25 metrový bazén vybavený systémom fontán, gymnastické a detské ihrisko, spevnený tanečný parket, kaviareň a reštaurácia s terasou.
![]()
Lido v šesťdesiatych rokoch
20. storočia
autorka: Monika Bočková
Re-kreácia rekreácie ?
Tendenčný rozvoj brehu v zmysle jeho športovej náplne sa utlmil počas druhej svetovej vojny. Pravý breh Dunaja bol obsadený Nemeckou ríšou a budovanie potrebných bratislavských športovísk bolo presunuté na opačnú stranu rieky. Po skončení vojny sa výstavba športových zariadení opäť vrátila aj na petržalskú stranu, pribudli tu vodácke kluby, po roku 1989 sa však podarilo udržať šport na nábreží len v obmedzenom rozsahu. Zanikla väčšina športových klubov a ihrísk. “Nahradili ich nákupné centrá, administratívne a bytové budovy. Aktuálne investičné zámery v území tento trend potvrdzujú.”7
Územie pravého brehu, najmä bývalého kúpaliska Lido, prešlo oblúkom z historicky vágneho, cez určité a funkčné, po aktuálne vágne. Jeho rekreačné využitie skončilo v 80.rokoch a odvtedy sa v bratislavskom Dunaji nedá oficiálne kúpať. Obraz plážového kúpaliska na Dunaji tak nadobudol akýsi bájny podtón, umocňovaný najmä nostalgickými spomienkami pamätníkov.
Od roku 2013 je verejnosti po častiach prezentovaný projekt Nové Lido, ktorý dal vypracovať vlastník územia. Návrh zahŕňa aj vybudovanie lagúny, čiastočne oddelenej od hlavného toku. Lagúna má poskytnúť priestor pre mestskú pláž a tiež prístav pre motorové rekreačné plavidlá.8 Túto ideu hodnotí štúdia Bratislavského Dunajského parku9 ako problematickú “napr. z hľadiska nedostatočnej hĺbky vody pri pravom brehu, ako aj z hľadiska zdieľania priestoru s plavcami a vodákmi.” Plánovaný projekt novej mestskej štvrte na pravom brehu Dunaja preberá pomenovanie obľúbeného plážového kúpaliska, na tomto názve prakticky stavia svoju identitu, čím vytvára pocit prinavrátenia dunajského brehu verejnosti. Je však otázne či sľubovaná obnovená mestská pláž bude reinkarnácia niekdajšej low-cost rekreácie, alebo bude naopak jej komerčnou paródiou.10
Ing. arch Monika Bočková
Doktorandka, Historický ústav SAV v.v.i Bratislava
Názov dizertačnej práce: Plánovaná rieka: Vzťah Dunaja a Bratislavy v kontexte mestského plánovania od 18.storočia po súčasnosť
Poznámky: 1. BOČKOVÁ, Monika. 2021. Bratislava and the Planned River: Mapping the Impact of the Danube Regulations between 1772 and 1896 on Urban Development. In Architektúra & urbanizmus. 2021, Volume 55, No. 1 - 2, p. 105 - 111.
2. Staršie viedenské parky Prater a Augarten vznikli ako súkromné záhrady a verejnosti boli sprístupnené dodatočne. 3. ČIČO, Martin. 2016. Oddychové a výletné miesta Prešporka koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia
v kontexte rozvoja krajinárstva. In Forum Historiae, 2016, roč. 10, č. 2, s. 111-137. ISSN 1337-6861.
4. “(...) miera vágnosti toho či onoho vágneho miesta sa nám vynára predovšetkým vo svojej relácií. Vo vzťahu toho či onoho vágneho miesta k svojmu ne-vágnemu, udržiavanému náprotivku a ideálu.” HALUZÍK, Radan (ed.) a kol., 2020. Město naruby: Vágní terén, vnitřní periferie a místa mezi místy. Praha: Academia. 2020. 400 s.
5. DE SOLÀ-MORALES, Ignasi. 1995. Terrain Vague. In Anyplace. New York: Cambridge. 1995, p. 118–12 6. DI PALMA, Vittoria. 2014. Wasteland. A history. London: Yale University Press, 2014. 280 s. ISBN 978-0300197792 7. MORAVČÍKOVÁ, Henrieta - SZALAY, Peter - HABERLANDOVÁ, Katarína - KRIŠTEKOVÁ, Laura - BOČKOVÁ, Monika. 2020. Bratislava (Ne)plánované mesto. Bratislava: Slovart. ISBN 978-80-556-4696-1.
8. https://novelido.sk/magazin/urbanisticke-principy-noveho-lida/
9. Komplexná urbanisticko - krajinárska štúdia navrhuje ako prepojiť rozsiahle územie mesta pozdĺž rieky. Vypracoval ju Metropolitný inštitút Bratislavy spolu s odborníkmi z iniciatívy Bratislavský Dunajský Park. https://mib.sk/projekt/bratislavsky-dunajsky-park/
10. BOČKOVÁ, Monika: Komu patrí nábrežie? https://kapital-noviny.sk/komu-patri-nabrezie/
Možné lokality prírodnej pláže
autorka: Monika Bočková
Pláž, ktorá zhmotňovala túžbu širokej verejnosti, tu bola otvorená v roku 1920. Pomenovanie „Lido“ dostala až po úpravách a zväčšení v roku 1924, keďže vzdialene pripomínala slávnu pláž benátskej lagúny. Ďalšia úprava areálu v roku 1928 zahŕňala aj výstavbu železobetónového bazéna s rozmermi 33,33 m x 16 m . Po novom už Lido nebolo určené iba na relax ale i súťažný šport. Nový športový bazén stihol v prvom roku prevádzky dejiskom niekoľkých plaveckých stretnutí a vodnopólových súbojov. V letnej sezóne roku 1929 zaberalo plochu okolo 1200 metrov na dĺžku a 350 metrov na šírku. V dňoch vysokej frekvencie sa na Lide kúpalo až 5000 ľudí. Neskôr pribudol ďalší 25 metrový bazén vybavený systémom fontán, gymnastické a detské ihrisko, spevnený tanečný parket, kaviareň a reštaurácia s terasou.
Lido v šesťdesiatych rokoch
20. storočiaautorka: Monika Bočková
Re-kreácia rekreácie ?
Tendenčný rozvoj brehu v zmysle jeho športovej náplne sa utlmil počas druhej svetovej vojny. Pravý breh Dunaja bol obsadený Nemeckou ríšou a budovanie potrebných bratislavských športovísk bolo presunuté na opačnú stranu rieky. Po skončení vojny sa výstavba športových zariadení opäť vrátila aj na petržalskú stranu, pribudli tu vodácke kluby, po roku 1989 sa však podarilo udržať šport na nábreží len v obmedzenom rozsahu. Zanikla väčšina športových klubov a ihrísk. “Nahradili ich nákupné centrá, administratívne a bytové budovy. Aktuálne investičné zámery v území tento trend potvrdzujú.”7
Územie pravého brehu, najmä bývalého kúpaliska Lido, prešlo oblúkom z historicky vágneho, cez určité a funkčné, po aktuálne vágne. Jeho rekreačné využitie skončilo v 80.rokoch a odvtedy sa v bratislavskom Dunaji nedá oficiálne kúpať. Obraz plážového kúpaliska na Dunaji tak nadobudol akýsi bájny podtón, umocňovaný najmä nostalgickými spomienkami pamätníkov.
Od roku 2013 je verejnosti po častiach prezentovaný projekt Nové Lido, ktorý dal vypracovať vlastník územia. Návrh zahŕňa aj vybudovanie lagúny, čiastočne oddelenej od hlavného toku. Lagúna má poskytnúť priestor pre mestskú pláž a tiež prístav pre motorové rekreačné plavidlá.8 Túto ideu hodnotí štúdia Bratislavského Dunajského parku9 ako problematickú “napr. z hľadiska nedostatočnej hĺbky vody pri pravom brehu, ako aj z hľadiska zdieľania priestoru s plavcami a vodákmi.” Plánovaný projekt novej mestskej štvrte na pravom brehu Dunaja preberá pomenovanie obľúbeného plážového kúpaliska, na tomto názve prakticky stavia svoju identitu, čím vytvára pocit prinavrátenia dunajského brehu verejnosti. Je však otázne či sľubovaná obnovená mestská pláž bude reinkarnácia niekdajšej low-cost rekreácie, alebo bude naopak jej komerčnou paródiou.10
Ing. arch Monika Bočková
Doktorandka, Historický ústav SAV v.v.i Bratislava
Názov dizertačnej práce: Plánovaná rieka: Vzťah Dunaja a Bratislavy v kontexte mestského plánovania od 18.storočia po súčasnosť
Poznámky: 1. BOČKOVÁ, Monika. 2021. Bratislava and the Planned River: Mapping the Impact of the Danube Regulations between 1772 and 1896 on Urban Development. In Architektúra & urbanizmus. 2021, Volume 55, No. 1 - 2, p. 105 - 111.
2. Staršie viedenské parky Prater a Augarten vznikli ako súkromné záhrady a verejnosti boli sprístupnené dodatočne. 3. ČIČO, Martin. 2016. Oddychové a výletné miesta Prešporka koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia
v kontexte rozvoja krajinárstva. In Forum Historiae, 2016, roč. 10, č. 2, s. 111-137. ISSN 1337-6861.
4. “(...) miera vágnosti toho či onoho vágneho miesta sa nám vynára predovšetkým vo svojej relácií. Vo vzťahu toho či onoho vágneho miesta k svojmu ne-vágnemu, udržiavanému náprotivku a ideálu.” HALUZÍK, Radan (ed.) a kol., 2020. Město naruby: Vágní terén, vnitřní periferie a místa mezi místy. Praha: Academia. 2020. 400 s.
5. DE SOLÀ-MORALES, Ignasi. 1995. Terrain Vague. In Anyplace. New York: Cambridge. 1995, p. 118–12 6. DI PALMA, Vittoria. 2014. Wasteland. A history. London: Yale University Press, 2014. 280 s. ISBN 978-0300197792 7. MORAVČÍKOVÁ, Henrieta - SZALAY, Peter - HABERLANDOVÁ, Katarína - KRIŠTEKOVÁ, Laura - BOČKOVÁ, Monika. 2020. Bratislava (Ne)plánované mesto. Bratislava: Slovart. ISBN 978-80-556-4696-1.
8. https://novelido.sk/magazin/urbanisticke-principy-noveho-lida/
9. Komplexná urbanisticko - krajinárska štúdia navrhuje ako prepojiť rozsiahle územie mesta pozdĺž rieky. Vypracoval ju Metropolitný inštitút Bratislavy spolu s odborníkmi z iniciatívy Bratislavský Dunajský Park. https://mib.sk/projekt/bratislavsky-dunajsky-park/
10. BOČKOVÁ, Monika: Komu patrí nábrežie? https://kapital-noviny.sk/komu-patri-nabrezie/