Pavel Šuška: Abstrakcia, ktorá zabíja mesto — SEMINÁR URBÁNNEJ IMAGINÁCIE

ABSTRAKCIA, KTORÁ ZABÍJA MESTO

PAVEL ŠUŠKA

Ohlasovaný projekt Nové Lido, kde z ničoho povstane hodnota, je súčasťou príbehu zásadnej premeny širšieho centra Bratislavy. Tento heterogénny priestor nadväzujúci na historické mestské jadro s územným rastom mesta v druhej polovici 20. storočia zmenil svoju relatívnu polohu a, preskočený panelovými sídliskami, stal sa širším centrom, aby v situácii neskorého postsocializmu dozreli podmienky vytvárajúce tlak na zásadnú premenu celého územia.

Prvou obeťou premeny širšieho centra sa stal historický industriál reprezentovaný najstaršími z dochovaných častí priemyselných komplexov, ktoré vznikali v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia. Vďaka privatizácii priemyselných podnikov sa všetok ich nehnuteľný majetok dostal do súkromných rúk už v priebehu 90. rokov, čo sa prejavilo na ich ďalších osudoch. V januári 2008 bola v areáli Kablo počas víkendového búrania strhnutá za pamiatku navrhnutá, a teda do rozhodnutia aj chránená, historická kotolňa zo začiatku 20. storočia. V júli 2008 nečakane a bez povolenia zničili najstaršiu a jedinú pamiatkovo chránenú časť závodu Gumon – lisovňu bakelitu z roku 1911. Podobne ako v prípade Kabla, investor sa nakoniec vyhol i plateniu pokuty. Uhorská kráľovská tabaková továreň na Radlinského, resp. jej časť – tabakový sklad z polovice 19. storočia, bola pamiatkovo chránená až do roku 2007. Investor v roku 2006 neuspel so žiadosťou o zrušenie ochrany, avšak po požiari v roku 2007 bola zo zoznamu vyradená a neskôr v roku 2010 zbúraná. Budovy v areáli podniku Danubius Elektrik na Račianskej ulici boli sčasti zbúrané v roku 2007, v roku 2013 úplne. Vo februári 2008 sa začalo s búraním Mlyna a pekárne Jedľa na Račianskej ulici z medzivojnového obdobia, v roku 2008 boli zbúrané budovy niekdajšej Grünbergovej továrne na kefy. Hospodárska kríza iba na čas prerušila záujem kapitálu o výstavbu, ktorej v zastavaných oblastiach musí predchádzať búranie. V Cvernovke sa búralo postupne od roku 2012, zachovaná zostala pamiatkovo chránená budova pradiarne, no zániku sa nevyhol najstarší objekt – farbiareň z roku 1903; v Steine v lete 2014, pričom zostala zachovaná iba budova kvasiarne zo 40. rokov, no viacerým starším budovám sa privilégia ochrany nedostalo. V roku 2014 oň prišla aj budova petržalskej smaltovne.A hoci aktuálne môžeme sledovať prvé náznaky uznania hodnôt posledných zbytkov historického industriálu aj zo strany súkromných vlastníkov, vlna deštrukcie uvoľňujúcej miesto pre nové kolá investovania ukázala, ako sa v praxi nazerá na hodnotu v mestskom priestore.

Stromy Lida a staré priemyselné budovy spája ich ničotnosť. Kľúčová kvalita je potenciál pre akumuláciu, teda či v danom historickom, geografickom, spoločenskom kontexte môže predmetným miestom efektívne cirkulovať kapitál. Ten sa tu snaží od prirodzeného priestoru a jeho limitov emancipovať a pretvárať ho na vlastný obraz, abstraktný priestor. Takáto abstrakcia však nepredstavuje ideu, výsledok myšlienkového procesu odhliadania od niektorých vlastností priestoru v našich hlavách, táto abstrakcia je reálna. Na priestor sa nahliada primárne z pohľadu potrieb cirkulácie kapitálu, hodnotu má iba také miesto, ktorým dokáže kapitál cirkulovať a množiť sa. Nejde o morálne stanovisko, je to nevyhnutný postoj vzhľadom na systémovú pozíciu aktéra, ktorý v konkurenčnom prostredí musí dosahovať zisk, aby prežil. „Kapitalizmus zotne strom, pokiaľ nemôže predať jeho tieň“, ako hovorí klasik, a reálne abstrahovanie od ekosystémových služieb zelene vidíme na Drotárskej, v Jasnej či v Amazónii. Alebo v ničote Nového Lida. A to bez ohľadu na množstvo zelenej použitej vo vizualizáciách.

Konkretizácia abstraktného priestoru skrze betón pri kreatívnej fáze produkcie priestoru so sebou však občas prináša sklamania. V prostredí obmedzených kapacít verejnej sféry, v akom sa nachádzame aj my v Bratislave, potom ešte častejšie. Pekné mená alebo lákavé obrázky či iné prezentácie nového obsahu, ktorý nemá byť len viac ako doterajšie nič, ale je priam žiaduci a spoločensky prínosný, narážajú na reálnu realizáciu realitných projektov.

História developerských počinov aktérov krúžiacich nad zónou Nového Lida ponúka hneď niekoľko príkladov, ako kreatívne možno pristúpiť k regulačným limitom a poskytne široké spektrum podôb sklamaní z konečného výsledku. HB Reavis sa do dejín bratislavského urbanizmu významnejšie zapísalo realizáciou jedného z prvých postsocialistických, s historickou tradíciou sa skutočne rozchádzajúcich, administratívnych komplexov. Pre závažné statické nedostatky a hrozbu zrútenia predčasne zbúrané Apollo Business Center 1 bude navždy neprehliadnuteľným šrámom na obraze súkromného stavebníctva a architektúry, ktoré si, podľa transformačného étosu, nemali v ničom zadať so svojimi tak nemožne nedokonalými predchodcami. Naopak, „iba“ o jazvu na panoráme mesta, hoci zrejme dlhodobejšiu ako bola existencia ABC, sa HB Reavis postarali vztýčením vskutku neprehliadnuteľnej Aupark Tower. Twin City zase vyrástlo na troskách už spomenutej Kablovky, v tom čase chránenej z titulu prebiehajúceho procesu posudzovania na zaradenie do zoznamu NKP.

V prípade J&T a jej ťaženia za ovládnutím dunajského nábrežia v Bratislave je zrejme najznámejšia kauza PKO, no pozornosť si zaslúžia aj ďalšie projekty. Napríklad River Park a Karloveské Rameno ukázali, ako flexibilne sa dá narábať s limitmi územných rozhodnutí a stavebných povolení v prvom a s územnoplánovacou dokumentáciou v druhom prípade. Zatiaľ čo River Park sa využitím inštitútu zmeny stavby pred dokončením voči pôvodným parametrom hmotne iba nafúkol, Karloveské Rameno sa netrafilo do funkcie lokality definovanej v územnom pláne vôbec. PKO je potom smutný príbeh, ako súkromný investor v hanebnej kolaborácii s mestským úradníctvom za mimoriadne nepriaznivých podmienok pre mesto pripravili obyvateľov Bratislavy o významný kultúrno-spoločensky stánok a dôležité verejné priestory. Manifestovala sa tu schopnosť ísť ďaleko za hranice elementárnej slušnosti, pričom po čo i len minimálnom ohľade na verejný záujem neexistuje žiadna dochovaná stopa.

„V podmienkach liberálneho trhového hospodárstva rozvoj a lokalizácia ekonomických aktivít na území mesta Bratislavy už sú a budú naďalej ovplyvňované alokačnými mechanizmami trhu“ píše sa v prvom postsocialistickom strategickom dokumente Bratislavy z r. 1998. Zásadným limitom uvažovania o budúcnosti priestoru a jeho plánovaní uväzneného v rámcoch výmenných hodnôt, produktivistickej logiky a očakávaného profitu splošťuje mesto, uberá z ich vlastností a potrieb, abstrahuje od nich. Samozrejme, proces takéhoto uskutočnenia priestorovej abstrakcie sa môže realizovať len dominanciou a sledovaním záujmov jediného typu aktéra a vôbec nemusí znamenať tvorbu dobrých priestorov pre všetkých.

Mgr. Pavel Šuška PhD.

Humánny geograf, pôsobí na Ústave geografie SAV v Bratislave