Jedinou odpoveďou na hrozbu zeleného kapitalizmu je antikapitalistický environmnentalizmus

Online interview s T.J. Demosom
Ivana Rumanová

IR: V texte Ekológia ako Intrasekcionalita hovoríte o nutnosti ponímať socio-politické a environmentálne (alebo viac-než-ľudské) ako navzájom neoddeliteľné oblasti. Ak ich vnímame samostatne, sociálne umenie môže skĺznuť do pornografie chudoby a environmentálne a objektovo orientované umenie do istého typu fetišizmu. Ako vzniklo toto vymedzenie a ako je možné, že pretrváva až do súčasnosti?

TJD: Má to veľa dôvodov. Na jednej strane musia aktivisti, ktorí sa venujú sociálnej spravodlivosti, reagovať na urgentné prebiehajúce krízy, systémové násilie a rôzne formy útlaku, spôsobené štruktúrnym rasizmom, militarizovanou policajnou brutalitou, ekonomickými nerovnosťami, nespravodlivou politikou bývania, xenofóbiou, anti-migračnými opatreniami, queer- a trans-fóbiou a objavujúcimi sa etno-nacionalistickými a fašistickými tendenciami. Ľudia trpia, doslova zomierajú, pričom vieme, že z určitých dôvodov sú niektorí “viac náchylní na zabitie” ako iní, a to vzhľadom na aktuálnu biopolitiku štruktúrnej diskriminácie a netolerancie. Sú to pochopiteľné a naliehavé znepokojenia, ktoré valcujú všetko ostatné. Ak vám dnes hrozí, že vás vysťahujú, alebo nemáte na jedlo, ťažko sa budete zaoberať tým, že naša planéta podlieha katastrofickému globálnemu otepľovaniu. No zároveň sme uprostred širšej environmentálnej kalamity, v rámci ktorej ničí extraktívny kapitalizmus podmienky multidruhového života a prispieva ku klimatickej katastrofe, ktorá predstavuje ďalšiu skutočnú hrozbu súčasnosti. Je neuveriteľne ťažké čeliť vymieraniu druhov alebo planetárnemu otepľovaniu v kontexte toho, že sú ľudia zabíjaní, utláčaní, uväzňovaní, mučení, vyhostení, alebo vystavení hladovaniu. Na druhej strane, niektorí environmentalisti tvrdia, aj keď podľa mňa je to zavádzajúce, že na sociálnej spravodlivosti nezáleží, ak život ako taký smeruje k masovému vymieraniu. Myslím, že život a spravodlivosť sú zásadne neredukovateľné a neoddeliteľne prepletené. Každopádne je zjavné, že sociálne a environmentálne násilie sa prelínajú, pretože podliehajú tej istej logike kapitálu. Vo svete čoraz viac navzájom izolovaných myslení sa ako kľúčové miesto pre intervenciu ukazuje možnosť trvať na komplexnejšej anlýze socio-environmentálnych previazaností, ktoré budú schopné podporiť politiku a estetiku v úplnom, vyčerpávajúcom zmysle. 

IR: V texte hovoríte o tom, že “eko-umenie má tendenciu izolovať a oslavovať sféru neľudského v snahe uniknúť antropocentrizmu”, čo sa mi zdá veľmi presné a výstižné. Nie je táto izolácia a oslavovanie súčasným ekvivalentom hľadania Ušľachtilého divocha, aj keď nie na exotických ostrovoch, ale v sfére neľudského?

TJD: Samozrejme, ba čo viac, je to tiež symptómom skutočného ničenia sféry neľudského prostredníctvom extraktívneho kapitálu. Jedna pochopiteľná, ale neadekvátna odpoveď na posledne menované je znovuvyskladať prírodu v sfére reprezentácie, či už ako nostalgiu, alebo ako kompenzačnú túžbu. Z toho plynúce nebezpečenstvo spočíva v praktikách vymazávania, ktoré nakoniec potenciálne a paradoxne objektivizujú fikciu: prírodu v jej ontologicky diskrétnom prevleku, ktorý je teoreticky aj ekologicky nedosiahnuteľný. Ale aby som sa vyjadril jasne: predstava takzvanej post-prírody je samoúčelná a rovnako antropocentrická (a zároveň jasne vyhovujúca záujmom ekonomického rozvoja, klimatického inžinierstva a ďalších intervenčných dizajnov, ktoré sa veľmi rady zbavia akýchkoľvek prírodných limitov). Keďže spochybňujú existenciu samostatných, multidruhových živých svetov, zjednodušujúcim spôsobom zavrhujú sféry, ktoré sú práve – a stále – plne autonómne od ľudských aktivít, prípadne nimi vôbec nie sú dotknuté. Viac-než-ľudské svety stále existujú a reprodukujú sa a ani veda nedokáže úplne porozumieť ich realite. Príroda zostáva sférou pretrvávania, a takisto radikálnej alterity, nepredvídateľného stávania sa, ktoré majú ďaleko od idealistických alebo spiatočníckych pozorovaní, ale sú skôř záležitosťou materialistického vhľadu. 

IR: Ak ale hovoríte o “nenarušiteľnej vzťahovosti”, ako potom uvažovať o tých (ľuďoch alebo nie), ktorí sú v neistých, zraniteľných pozíciách a pre ktorých môže byť stiahnutie sa formou seba-obrany? Identity, ktoré nie sú hybridné / tekuté/ vzťahové, sú totiž veľmi často nazerané ako spiatočnícke a primitívne. Nie je aj toto forma epistemického násilia?

TJD:Na túto otázku odpoviem od konca. Súhlasím, že epistemické násilie vzniká, keď identity splývajú alebo ich tí, čo sa domnievajú, že vedia, tlačia do niečoho nemenného a nevzťahového a tým vytvárajú a udržiavajú nerovné mocenské pozície. To znamená, že idú proti ontologickej pravde nenarušiteľnej vzťahovosti bytia. (Bezpochyby je toto jeden z dôvodov, prečo predstavuje samotka v nápravných zariadeniach dehumanizujúcu formu mučenia, keďže násilne pretrháva sociálne väzby, ktoré sú esenciálnou zložkou toho, čo znamená byť človekom.) Stávanie sa neviditeľným a praktizovanie neprehľadnosti však dáva úplný zmysel, obzvlášť v ére mediálneho kapitalizmu dohľadu, ktorý nás všetkých robí krehkými a zraniteľnými vo vzťahu ku korporátnej, štátnej a vojenskej sile, hoci táto hrozba sa už odlišuje od skoršieho modernistického využitia antropologického pohľadu, ktorý často redukoval kolonizované na primitívny status tým, že ho objektivizoval ako niečo absolútne poznateľné. Dnes je pohľad mobilizovaný skôr v záujme algoritmického spravovania a predikcie správania sa, ktoré využívajú tak kapitál, ako aj polícia, čím vzniká akýsi systém predátorskej umelej inteligencie, ktorá nás už všetkých riadi. Okrem siahania po akejkoľvek dostupnej technológii, ktorá nám umožní skryť sa – vrátane organizovania sa, aktivizmu, okruhov známych – pred kybernetickou disciplináciou, môžeme takisto pracovať na tom, aby sme dekolonizovali naše výskumné metódy, čo sa týka formovania spojenectiev naprieč triednymi, rasovými a etnickými deleniami. To tiež obnáša spochybniť a rozobrať náš vzťah a identifikáciu so samotným aktom “poznania” inakosti. Metodológie ne-poznania, alebo toho, čo posilňuje vedomie našich limitovaných situačných perspektív vo vzťahu k ľudským aj neľudským bytostiam, ktoré sú  zásadne mimo možnosť poznania, sú kľúčové na to, aby sme sa zbavili koloniálneho pohľadu, prediktívnych algoritmov a podobných subjektov dohľadu. Svojim spôsobom sa prebiehajúce sociálne pohyby a výmeny, ktoré vznikajú z požiadaviek rovnosti a spravodlivosti a ktoré sú jednoznačne neukončené, stávajú formou zdieľaného bytia, bytia spolu a materializácie nenarušiteľnej vzťahovosti, ktorá je východiskom akejkoľvek formy života hodnej žitia.

IR: V tomto zmysle poskytuje intrasekcionalita perspektívu, ktorá môže byť mobilizovaná proti rôznym systémom útlaku. Ale nevyužívajú tieto systémy presne rovnakú stratégiu, ak kategorizujú environmentálne / sociálne / rodovo / rasovo iné ako “nie celkom ľudské”? To im umožňuje používať ich ako zdroje a vyťažovať z nich zisk. Je teda intrasekcionalita formou rezistencie alebo apropriácie, alebo oboje naraz?
TJD: Intrasekcionalita je nástrojom diskurzívnej rezistencie, ktorá otvára možnosti tak pre konceptuálne intervencie - keď kriticky analyzujeme výskyt rôznorodých foriem útlaku a násilia – a zároveň je nástrojom vytvárania strategických spojenectiev medzi rôznymi kolektívnymi snahami a spoločenskými hnutiami, ktoré majú za cieľ prekonať politiku čistoty, identitárneho separatizmu a angažovania sa pre jedinú vec. (Predpona “intra”, na rozdiel od “inter” vychádza z pojmu “intra-active”, ktorý zaviedla Karen Barad a ktorý problematizuje predstavu, že sociálne entity, rovnako ako biologické organizmy, alebo kvantové častice, vznikajú ako oddelené entity, ktoré sa neskôr “pretínajú”; naopak, bytie je relačné už od svojho počiatku, čo napríklad znamená, že rasa a rod sú vzájomne determinujúce a neoddeliteľné, alebo „intrasekcionálne“ rôznymi spôsobmi, ktoré sú vždy špecifické vzhľadom na kontext.) Táto teória netvrdí, že moc má záujem apropriovať (to je príliš tajuplné a premyslené). Moc si skôr bez prestania nárokuje právo vytvárať vlastné onto-epistemologické delenia, kedykoľvek sa jej to hodí, kedykoľvek to vyhovuje záujmom extraktívneho kapitálu.
Napríklad kolonizovanie území autochtónnych ochrancov krajiny alebo urbánnych environmentalistov je zároveň násilným aktom politickej ontológie – alebo “geontomoci” (geontopower), ako ju nazýva Beth Povinelli – kedy je voda, pre niektorých chápaná ako posvätná, pre iných ako časť integrálnych ekosystémov, násilne transfromovaná na komoditu, a to prostredníctvom korporátneho vyťažovania, alebo je jednoducho zničená, ak sa dostane do cesty rozvoju.

Keď sú prekérne Black lives prostredníctvom racializovaného štátneho násilia v čele s militarizovanou políciou, zvyknutou konať beztrestne, redukované do kategórie menej než ľudí -  “tých na zabitie” – štát tým udržiava pri živote systém bielej nadradenosti, ktorá funguje v jeho prospech tým, že rozbíja triednu solidaritu. A tým prospechom je väčšinou akumulácia bohatstva v rukách zopár ľudí, čo je ospravedlňované len pomocou očividných klamstiev, ktoré opakujú korporátne médiá a chrbát im kryjú násilné prejavy štátnej moci, a to všetko funguje oveľa efektívnejšie ako akákoľvek zbytočná apropriácia politicko-ekologickej teórie!

Určitá oblasť, v ktorej sa táto intrasekcionálna konceptuálna angažovanosť ukazuje ako užitočná pre opačnú stranu, je v konfrontácii so zeleným kapitalizmom, kedy sa korporácie snažia prijať jazyk environmentalizmu s cieľom greenwashingu svojich vyťažovacích, znečisťujúcich a násilných praktík – čo je príklad toho, ako sa priemysel snaží apropriovať jazyk rezistencie a transformácie. Stalo sa už samozrejmosťou, že absolútne všetky korporácie – vrátane tých, ktoré sú založené na fosílnych palivách, ako napríklad kampaň ropnej spoločnosti BP s názvom “beyond petroleum” (okrem ropy) – používajú jazyk “udržateľnosti”, “prechodovej energie” a “čistého uhlia” – a to dokonca aj vtedy, ak to znamená podporiť vyprázdnenú verziu Green New Deal, len kým to celé zostáva v rámci loajálnych vzťahov kapitalistického trhu. Ľavica to väčšinou považuje jednoducho za paradoxné a odmieta prijať, že kapitalizmus by so svojou systémovou odovzdanosťou nekonečnému rastu bol vôbec niekedy schopný reformovať sa, aby splnil environmentálne požiadavky. Inými slovami, jedinou odpoveďou na hrozbu zeleného kapitalizmu je antikapitalistický environmentalizmus, ktorý odmieta liberálne varianty zelených politík, rovnako ako falošný korporátny reformizmus, ktorý už znivočil celé desaťročia skrz dezinformačné kampane, dekarbonizačné tržné návrhy a technokratické riešenia. To všetko neviedlo k ničomu inému ako k udržaniu status-quo.
IR: Na bratislavskom Lide sú obrovským developerským projektom ohrozené tak ekosystémy lužných lesov, ako ľudia bez domova, či sociálne slabí obyvatelia mesta. Ak by sme chceli mobilizovať intrasekcionálne spojenectvá, ako sa máme vyhnúť riziku ich viktimizácie?

TJD: To je výborný príklad výzvy, ako prepojiť politiku sociálnej spravodlivosti so starostlivosťou o viacdruhovú prosperitu. Zatiaľ existuje príliš málo zdrojov, ktoré by nám radili, ako sa zachovať v podobnej situácii. Nie je ale veľmi odlišná od toho, čomu čelíme napríklad v Santa Cruz v Kalifornii, kde ochrana pobrežnej biodiverzity a ochranárske opatrenia prispeli k gentrifikácii mestských nehnuteľností až do tej miery, že cenovo dostupné bývanie takmer neexistuje a v súčasnej kríze narastá počet ľudí bez domova. Ako máme navrhnúť opatrenia, alebo vymyslieť celkom nové politiky ekonomických usporiadaní, ktoré by zároveň vytvorili priestor pre ochranu ekosystémov a spravodlivé politiky bývania pre nemajetných ľudí? V Spojených štátoch práve zažívame masívnu transformáciu a zmenu paradigmy, v rámci ktorých sa radikálne sociálne hnutia čoraz viac prikláňajú k antikapitalizmu (moja vlastná organizácia, DSA – Demokratickí socialisti Ameriky, narastá paralelne s každým ďalším zjavným zlyhaním kapitalistickej vlády, s nárastom nerovností príjmu a bohatstva, s bujnejúcim militarizmom, environmentálnym kolapsom, pokračujúcimi projektmi vyťažovania zdrojov a fosílnych palív a všetkými druhmi narastajúcich etno-nacionalistických, fašistických a alternatívne pravicových reakcionárskych pozícií).
Určitou predlohou pre environmentálnu a klimatickú spravodlivosť spolu so socialistickou solidaritou a ekonomickou rovnosťou je radikálny návrh Green New Deal: program dekarbonizácie v najbližších desiatich rokoch, ktorý dbá na spravodlivosť a zamestnanosť.

Každopádne je to ešte len návrh a čaká nás veľa nevyhnutných diskusií, aby dizajn tohto návrhu bol inkluzívny, organizovaný zdola a vedomý si nástrah pozícií prvej línie, ktorou sú komunity historicky zbavené volebného práva, autochtónni obyvatelia a komunity tmavej farby pleti. Uvedomujem si, že v krajinách bývalého Východného bloku sú spomienky na groteskné zlyhania autoritárskeho Sovietskeho komunizmu stále veľmi živé, a tým pádom sa vynaliezanie celkom inej verzie demokratického socializmu alebo komunizmu stáva extrémne náročnou úlohou.
Ale zároveň je čoraz jasnejšie, že hegemónia globálneho kapitalizmu ničí samotnú životaschopnosť života na Zemi pre všetkých, okrem extrémne privilegovaných (ktorí nakoniec tiež podľahnú katastrofe, ktorú sami spôsobili). Alternatívy v zmysle post-demokratickej korporátnej technokracie alebo algoritmickej správy ponúkajú len veľmi naivné fantázie úniku, ktoré nakoniec podporujú fašistické vízie vyhladenia. Je načase, aby sme zachránili alternatívne vízie pluralitných svetov a toho, čo znamená “žiť dobre” (buen vivir), ako tento termín chápu autochtónne a latinskoamerické kultúry, ktoré do popredia stavajú kolektív a environmentálnu prosperitu. Takisto v Strednej a Východnej Európe pôsobia experimentálni kultúrni organizátori, umelci a kurátori, ktorí tu definujú radikálne environmentálne a antikapitalistické pozície najrôznejšími inšpiratívnymi spôsobmi, ktoré by si zaslúžili viac pozornosti: Od konceptualistov land artu a performance art po What, How, & for Whom/WHW, tranzit, Chto Delat, Translocal a veľa ďalších. Ak dostatočne pátrame, nájdeme existujúce tradície. V ďalšom kroku ale musíme zvážiť spôsoby organizácie sociálnych hnutí, ktoré môžu vyeskalovať až do bodu, kedy konfrontujú vládnucu moc a vyskladať ich do lokálnych politických usporiadaní, ktoré budú schopné zahrnúť tak podporu ekonomickej spravodlivosti, ako ekosystémovej prosperity. Ak totiž medzi nimi vytvoríme falošné binárne opozície, potom upadneme do logiky núdze, ktorá ponecháva bohaté korporácie mimo záber a mimo ohrozenie.

IR: Umenie (vrátane nášho projektu na Lide) tiež môže byť formou vyťažovania problematických kontextov a získavania profitu tým, že tieto obsahy nechávame kolovať v umeleckých inštitúciách a médiách. Dá sa to inak?  Môže umenie vytvárať intrasekcionálne spojenectvá namiesto toho, aby len rozširovalo vlastnú “zónu vyťažovania”?  
TJD: To je pravda, ale ak sa umelecké inštitúcie dopúšťajú násilia vyťažovania, vždy môžeme reagovať rezistenciou a vzdorom, a týchto príležitostí sa musíme chopiť za každých okolností. Pre umelcov, spisovateľov, kurátorov, ako i historikov umenia a učiteľov nemôže byť proces produkcie významu diela nikdy ukončený, podľa mňa nikdy nie je možné apropriovať ho úplne a nikdy by sme to nemali vzdávať: boj o význam pretrváva. Vidíme, ako sa v týchto dňoch dvíha vlna odporu proti rasistickým a koloniánym monumentom v Spojených štátoch, Veľkej Británii a Juhoafrickej republike. No hoci ničenie takýchto pamätníkov vychádza z radikálnej politiky, a zároveň ju umožňuje, samo o sebe je nedostačné, až kým väčšie inštitúcie, ktoré podporujú a udržiavajú existenciu takýchto pamätníkov, ako i moc, ktorú reprezentujú, nebudú takisto zhodené. To je rovnako naliehavé aj v kultúrnej sfére, ktorá zahŕňa umelecké inštitúcie, univerzity, trh s umením, diskurzívnu sféru časopisov a novín, kompletne v područí kapitalizmu. Musíme si uvedomiť, že absolútne nestačí do týchto sietí jednoducho vypustiť kritický alebo radikálny obsah, keď vieme, že vynikajú v tom, ako zahrnúť prejavy proti vyťažovaniu do ďalších foriem akumulácie kultúrneho kapitálu a bohatstva. Potrebujeme vytvárať viac neziskových a komunitných inštitúcií, potrebujeme organizovať radikálne politické horizoty a solidaritu medzi spoločenskými zoskupeniami. Takisto musíme viac myslieť na to, ako navrhovať spôsoby kolektívnej praxe v súlade so spoločenskými hnutiami, ktoré sú škálovateľné a operatívne na lokálnej, regionálnej a globálnej úrovni, aby dokázali čeliť hegemónii globálneho kapitalizmu (assemblizmus Jonasa Staala a umenie propagandy môžu byť v tomto zmysle presvedčivými príkladmi). Lokálne rezistencie malej mierky, ktoré tu a tam vytvoria ostrovy anarcho-libertariánskej slobody sú absolútne nevyhnutné, hoci celkom neadekvátne, ak nie sú súčasťou širších bojov.
Hoci vždy musíme vychádzať z lokálneho, v stávke je veľa na globálnej úrovni a ako sme sa naučili z dekád radikálnej praxe a hnutí Occupy či Hnutí námestí, nestačí, ak navrhujeme a praktizujeme čokoľvek menej. To znamená, že je nutné vytvárať intrasekcionálne spojenectvá naprieč rozdielnosťami a venovať sa dlhodobému budovaniu radikálnych inštitúcií. Takisto to znamená vymedziť sa súčasne voči nejednoznačnosti politiky identít a antropocentrizmu, ktoré slúžia vládnucim vrstvám. Nemiesto toho rozvíjajme infraštruktúru a médiá, kultúru a schopnosti sociálnej organizácie, ktoré sú nevyhnutné, aby sme objavili – a čo je dôležité, aby sme si vlastne uvedomili – možnosti nových svetov sociálnej spravodlivosti a ekologickej prosperity.




T. J. Demos je spisovateľ, aktivista, profesor na oddelení Histórie umenia a vizuálnej kultúry na Univerzite Santa Cruz. Je autorom viacerých publikácií o prelínaní radikálnej politiky, experimentálneho umenia a intrasekcionálnej ekológie, napríklad Dekolonizovať prírodu: Súčasné umenie a politiky ekológie (Decolonizing Nature: Contemporary Art and the Politics of Ecology, 2016) a Proti antropocénu: Súčasná vizuálna kultúra a životné prostredie (Against the Anthropocene: Visual Culture and Environment Today, 2017). Je tiež riaditeľom Centra kreatívnych ekológií, interdisciplinárnej platformy na Univerzite v Santa Cruz, ktorá skúma alternatívy ku katastrofickým klimatickým zmenám. V súčasnosti pripravuje novú publikáciu o radikálnych futurizmoch.

PHOTO CREDITS: Andrea Kalinová